Takže študentský život v zahraničí bol v tomto zmysle pre vás asi oslobodzujúci.
Keď som odišla študovať do Viedne a potom do Zürichu, zrazu ma nikto nepoznal a bolo to neuveriteľne oslobodzujúce. Doteraz veľmi rada unikám do zahraničia, sú to pre mňa „očistné“ dni.
Čo ste zdedili po rodičoch?
Vraj som si z každého vzala to najlepšie. Po otcovi najmä empatiu. Vychovával ma k úcte k starším. On je džentlmen zo starej školy, otvára dvere od auta, posunie stoličku, podá kabát... Po mame som zdedila viac, ale asi najvýraznejšou črtou okrem komunikatívnosti a otvorenosti je rýchlosť uvažovania a konania. Mama nie je typ, ktorý nad vecami dlho premýšľa, je veľmi proaktívna a stojí si za slovom. Okrem toho som po nej zdedila „snílkovskú“ povahu. Ktokoľvek príde za mnou s niečím novým, poviem: Poďme do toho! Na to máme obidve svojich manželov, aby nás držali pri zemi.
Nie je to tak dávno, čo váš otec v rozhovore pre Nový Čas priznal sklerózu multiplex. Ako ste prijali fakt, že je vážne chorý?
Rodičia mi zatelefonovali výsledok magnetickej rezonancie do Nemecka, kde sme s Adamom žili. Vedela som o tomto ochorení základné veci, no nevedela som presne, do akej miery nás to ako rodinu ovplyvní, netušila som, čo to v praxi znamená. Pamätám si, že keď som dotelefonovala, okamžite som si sadla za počítač a hľadala som informácie na internete. Najdôležitejšie pre mňa bolo vedieť, aká je prognóza. Na niekoľko dní sa mi zrútil svet. Viem, že otec si aj poplakal a vnútorne ho to trápi, no drží sa statočne. Mal chvíle, keď bol bez nálady, keď zareagoval nevrlo. Trvalo istý čas, kým to spracoval. Keďže mamina je taký ten láskavý typ, snažila sa mi pomôcť tak, že mi vravela: „Nechaj ho, má teraz ťažké obdobie, je to preňho náročné...“ Ja som zas taká, že ho nechcem ľutovať a budem s tým bojovať. Mamina bola mäkká, ja zas tvrdá. Som odhodlaná prebiť stenu!
Zmenilo sa v rodine niečo odvtedy, ako sa potvrdilo otcovo ochorenie?
Priznám sa, že odvtedy sa snažím ocinovi častejšie ozývať a robiť mu radosť. Nie som v tomto úplne dokonalá dcéra. Niekedy toho mám veľa pracovne aj súkromne, takže nie vždy som s rodičmi v kontakte tak, ako by sme to možno chceli. Chodíme na spoločné dovolenky, napríklad do Tatier. Raz do týždňa sa spoločne vyberieme na obed, na večeru, alebo len na kávu. Na druhej strane, moji rodičia vedia, že som nezávislý typ, veď od šestnástich rokov, keď som ako študentka bola v internáte, žijem sama. Pre mňa je dôležité, aby som s rodičmi prežila čas kvalitne, a nemusí to byť tak často.
Ak by to bolo možné, čo by ste dopriali vašim rodičom?
Úprimne, kebyže na to mám finančné prostriedky, tak by som im kúpila domček niekde na Záhorí alebo v Grécku, o čom mi vždy zo srandy pília uši. Myslím si, že to by ich potešilo. Presne to reprezentuje to, čo najviac milujú, čo si najviac užívajú – a to je čas, keď sú jeden s druhým, len oni dvaja. Ale najviac by ich potešilo vnúča. To je však niečo, s čím zatiaľ vnútorne bojujem. Nedávno sa ma pýtali, či plánujem dieťa, a musela som im povedať, že momentálne taký plán nie je. (smiech) Viem však, že to je to najviac, čo by som im ako dcéra mohla dať. Rodičia majú všetko, čo potrebujú – šťastné manželstvo, zdravú dcéru, precestovali kus sveta... Materiálne už nič nepotrebujú, dopriala by som im najmä veľa spoločného času.