Pred časom ste sa dali nahovoriť na reláciu 2 na 1, ktorá je „zábavno-adrenalínová“. Prežívali ste počas nakrúcania veľký adrenalín?
Bol to extrémny adrenalín. Ja som ale veselý typ človeka, takže sa mi to páčilo. Priznám sa, že ma veľmi, veľmi dlho prehovárali. Napriek tomu, že milujem zábavu, mám nadhľad a viem si sama zo seba vystreliť, tak som vždy odmietla všetky ponuky do rôznych šou. Nikde som neúčinkovala, okrem tanečného Bailanda. Obávala som sa aj časovej náročnosti, pretože som mamou dvoch detí a čas mám rozdelený na minútky. Nakoniec som si povedala, že budem vyzerať ako človek s obrovskými maniermi, alebo že sa bojím, tak som prikývla a neľutujem. Aj preto, že Adela je kamarátka a život sa nám tak vzácne prelína - prvýkrát sme spoločne získali OTA, ona chodila na nemecké bilingválne gymnázium, ja na talianske, ja som sa narodila v Dúbravke, ona do Dúbravky chodila do školy, poznáme sa dlhé roky a ešte si zobrala aj môjho kolegu Viktora. No a s Danom sme tiež spolu moderovali Hodinu deťom a veľmi sme si sadli, tak som sa predsa len odhodlala. Keď už do niečoho idem, tak to robím s veľkou vášňou a s nasadením, takže som si nakrúcanie aj pekne užila.
Adela s Danom Danglom v skrytej kamere narafičili situáciu, že máte moderovať správy a neviete sa dostať do štúdia. Čo ste prežívali, keď bolo 7 minút do začiatku živého vysielania a boli zamknuté dvere?
To bol iba jeden z mnohých kúskov, ktoré na mňa pripravili. Je až neuveriteľné, čím všetkým som si prešla. Áno, toto bolo veľké spravodajské sprisahanie. Nikdy by som nepovedala, že moji priatelia sa dokážu tak pretvarovať, klamať a zahmlievať, stretávať sa a kuť tieto plány. Ale bolo to v záujme zábavy a môjho prekvapenia, takže je im odpustené. Keď som zbadala zvláštne veci v maskérni, začala som tušiť, že sa niečo chystá, a zbystrila som pozornosť. Lenže oni sú veľmi prefíkaní a šikovní a bolo by to lacné, keby ma chceli nachytať pri prvej skúške. Čiže oni urobili jednu skúšku, o ktorej akože tuším, a potom tú naostro. A to, čo sa udialo potom, sa ešte v histórii Markízy nikdy nestalo, a priznám sa, že je to taká moja nočná mora. Ale je paradox, že ja som sa v tej chvíli necítila ako obeť, ale som skôr ľútostivo vzhliadala k ostatným. Mala som pocit, že sú vo väčšom strese ako ja, takže nakoniec to bolo veľmi bizarné. Odporúčam si reláciu pozrieť.
Ale čo vám v tom okamihu vírilo hlavou?
No, že to dám. Že niečo vymyslím. Všetko má vždy nejaké riešenie. Aj keď sa zdanlivo zdá, že to nejde a nepôjde, mňa život naučil, že vždy sa dá všetko nejako vyriešiť – či už dobre alebo zle. Tak som skúšala, liezla som oknom, kričala, búchala. Ja som si prešla rôznymi situáciami v živote a naučila som sa, že iba ak ide o život, tak je to vážne.
Aký bol váš najväčší adrenalín, či už v súkromnom alebo v novinárskom živote?
Milujem priame prenosy. Vždy sa teším na živé vysielania, urobila som stovky rôznych diskusných relácií a neboli to iba politické relácie, ale všetky mimoriadne vysielania, pohreby, inaugurácie, nešťastia... Nepociťujem trému alebo stres, naopak, vždy sa na vysielanie teším. Vycvičila som sa ako dieťa v kostole, kde som v detstve čítavala. Môj starý otec bol kostolník a často som mu pomáhala. Zhasínala som sviečky, upratovala po omši, hrávala na organe. Mala som možno 9 rokov a nebolo ma ani vidieť cez ten pultík, ale hlas som mala zvučný už vtedy. Raz sa mi dokonca stalo, že som začala čítať kňazove evanjelium - a to bol vtedy adrenalín. Možno všetky tie situácie ma vycvičili, že dnes skôr pociťujem zodpovednosť za iných, keď im niečo nejde alebo sa nedarí. Ja seba vnímam už veľmi vyrovnane a pevne.
Spravodajstvo je však špecifické tým, že nikdy neviete, či sa niečo v poslednej chvíli nestane...
V zásade je spravodajstvo jeden veľký adrenalín – stále byť pripravený, musíš ísť, tu a teraz... Spomínam si napríklad na jedny voľby. V Markíze sme vysielali reláciu a potom sme sa mali rýchlo presunúť do prezidentského paláca, kde som mala pokračovať v živom vysielaní. Bol sneh, vysoké záveje a po skončení v televízii sme ja a maskérka sadli do dvoch áut, ale do paláca som prišla iba ja. Maskérka zapadla. Bolo asi 5 minút do live prenosu s vtedajším prezidentom Ivanom Gašparovičom. Chvíľu som čakala, ale vidím, že maskérka nejde, no tak čo. Zobrala som púder, hovorím - pán prezident, dolu okuliare. Celého som ho napudrovala, odložila som pudrenku a o minútu sme išli do vysielania. Neviem, či som nebola jediná moderátorka, ktorá si pred reláciou aj napudrovala prezidenta. (smiech)
Čím vás ešte zaskočili v relácii 2 na 1?
Mne sa veľmi páči scénka v tetovacom štúdiu. Som presvedčená, že diváci sa za mňa budú extrémne hanbiť. Aj ja sa za seba hanbím, ale ospravedlňuje ma, že všetko, čo som tam robila, bolo na pokyn Adely a Dana. A ako som vravela, keď už do niečoho idem, tak naplno, nuž aj do tohto som sa naozaj vcítila až na sto percent. Chudák tatér, ten potom ani neprišiel na vysielanie. Ale prízvukujem, že som to robila na pokyny do uška, a skúste si iba tak tipnúť, či som si aj odniesla nejaké tetovanie.
A odniesli?
Mne sa páčia niektoré tetovania, len neviem, či na sebe... veď uvidíte. Je ale zaujímavé, s akým špeciálnym plánom som išla neskoro večer na stretnutie s týmto veľmi milým tatérom. Chcela som si dať vytetovať Švajdu, no a nakoniec chcel asi volať políciu. Nepoviem, čo sa tam vlastne dialo, ale má to svoje čaro. Súčasťou relácie je aj odplata a moja pomsta bude trochu bolestivá, neskrotná, ale aj súťaživá a originálna. A trošku aj vizionárska. Leo trénuje hokej v HC Slovakia Talents a ja som si povedala, že cez dvadsiatku rozkošných neskrotných chlapcov to Danovi a Adele vrátim. A vizionárska v tom, že sa to nakrúcalo pred koronou, a ku koncu ich uvidíte s niečím, čo počas pandémie zachraňovalo životy.
Keby ste v reálnom živote uvažovali o tetovaní, čo a kam by ste si dali vytetovať?
Veľakrát som nad tým rozmýšľala. Možno by som si dala vytetovať nejaké slovo, to sa mi ešte páči. Alebo dátum narodenia mojich detí. Ale ja mám stres z toho, čo spraví tetovanie na starom tele. Som fanúšik futbalu a keď vidím hráčov, aké potetované svetre nosia, tak si hovorím: Bože, ako budú vyzerať, keď budú mať 90? Mám starú mamu 91-ročnú, takže poznám zostarnuté telo a neviem si predstaviť, že by bola od hlavy po päty potetovaná.
Synom, keď budú väčší, by ste tetovanie dovolili?
Videnie dospelých je úplne iné ako detí. Materstvo a rodičovstvo je pre mňa vysoká škola trpezlivosti a snaženia, čo všetko chcem od nich ja a čo oni vôbec neakceptujú, alebo nepovažujú za dôležité. Ale vždy si poviem, že keby bolo tetovanie estetické, tak áno. Napríklad najstarší Paťov syn má nápis na lýtku „Tu a teraz“. Je síce dosť veľký, ale je to chalan, takže sa to dá prežiť.
