Slnko zmizlo na celé mesiace, zvieratá vo veľkom hynuli, na poliach nebola úroda a medzi ľuďmi sa začali šíriť nebezpečné choroby i hlad. To všetko pre sopku, ktorá vybuchla na opačnej strane Zeme. Na jar 1815 Európu naplno zamestnával Viedenský kongres, ktorý jej dal novú tvár, Napoleon Bonaparte práve vkráčal víťazne do Paríža po svojom úteku z Elby a do slávnej bitky pri Waterloo ostávali ešte dva mesiace. Nikto nemohol tušiť, že sa na opačnom konci sveta práve prebudila sopka, ktorá výrazne zasiahne do diania na celej planéte.
Na začiatku bola sopka
Tambora je stratovulkán v severnej časti indonézskeho ostrova Sumbawa. Jej výbuch v apríli 1815 sa označuje za najničivejší v dejinách ľudstva. Po počiatočnej erupcii chrlila Tambora ešte ďalšie štyri mesiace, kým sa znova upokojila. Bezprostredne vo svojom okolí zabila odhadom vyše 12-tisíc ľudí a vyvolala cunami i zemetrasenia. Vychrlený popol a pemza padali vo vzdialenosti 1 300 km a v okruhu 560 km bola prvé dva dni po výbuchu úplná tma. Popol pokryl mestá v okolí, pod jeho váhou sa rúcali budovy. Usadil sa i na morskej hladine a lode sa ním doslova predierali ako hustou kašou.
Nakoniec však najväčšie škody nenapáchal popol padajúci na zem ale malé častice, ktoré sopka vystrelila do stratosféry. Tie boli privysoko na to, aby sa s dažďom mohli vrátiť na zem, čo vyvolalo také výrazné zmeny v oceánoch i atmosfére, že netypické počasie zasiahlo celú severnú pologuľu. Efekty sa naplno začali prejavovať v nasledujúcom roku 1816. Práve on dostal neslávny prívlastok „rok bez leta“, čo skutočne zodpovedalo pozorovaniu súčasníkov. Konečný počet obetí výbuchu i rozmarov počasia sa skončil zrejme na čísle 100 000.
Od Číny po Európu
Nečakaná zmena počasia so sebou priniesla neúrodu a hlad. Ceny potravín prudko stúpli, pretože sa neurodilo ani obilie, ani ovocie či zelenina, vymieral i dobytok. Cena ovsa pre kone stúpla do závratných výšok, čo silno ovplyvnilo dopravu spoliehajúcu sa hlavne na kone. V Írsku vypukla jedna z najhorších týfových epidémii, ktorá sa šírila aj na Britské ostrovy. V Európe celé leto 1816 silno pršalo, cesty boli plné žobrajúcich ľudí opúšťajúcich svoje domovy, kde sa nedokázali uživiť. Slnko sa stratilo na dlhé mesiace, čo u mnohých vyvolalo sezónnu afektívnu poruchu známu aj ako „zimný smútok“.
Mestá v Severnej Amerike hlásili, že na uliciach ležia uprostred leta pomrznuté vtáky, studené leto neprežili ani stáda oviec, zamrznuté boli hladiny jazier i riek. Silná námraza zničila úrodu, ľudia si tak pre veľký hlad museli „pochutnávať“ na holuboch či medvedíkoch čistotných. Trpeli však nielen obyvatelia Európy alebo USA. V Indii strata monzúnových dažďov priniesla veľké suchá a hlad. V Bengálskom zálive sa začal šíriť nový druh cholery, proti ktorému nemali obyvatelia imunitu, preto choroba značne zdecimovala britskú armádu v Indii. V čínskej provincii Jün-nan mali tri roky za sebou takú neúrodu ryže, že sa nakoniec rozhodli vysadiť odolnejší mak. Tak sa stal z tejto oblasti hlavný zdroj ópia a o necelých 20 rokov už mala Čína milióny obyvateľov závislých od tejto drogy, čo viedlo k celej sérii ópiových vojen.
