Choroba ju pripútala na lôžko, informuje The Sun. V týchto ťažkých časoch jej pomohla najmä jej sestra Sadie, s ktorou sa ešte viac zblížili. "Moja malá sestra mi bola oporou v tomto strašnom utrpení. Neviem, ako by som to všetko zvládla bez nej," hovorí Hayley.
Sadie je od nej o dva roky mladšia. Majú toho istého otca, no rozdielne matky, a každá žije v inom meste vo Veľkej Británii. "Napriek tomu, že žijeme na opačných koncoch krajiny, sme si veľmi blízke," uvádza. Denne si telefonujú a považujú sa za najlepšie priateľky. "Dokonca pracujeme v podobnom odvetví, obe sme zdravotnými sestrami."
Po ukončení štúdia na univerzite sa Hayley rozhodla cestovať. Začala pracovať ako opatrovateľka a zdravotná sestra v rôznych hoteloch a na výletných lodiach. Precestovala mnoho krajín, a práve počas práce v hoteli na Ibize sa jej zmenil život. Dňa 12. júna 2019 sa necítila dobre, myslela si, že ide o infekciu močových ciest, no to nebola pravda. "Prvé príznaky sa objavili noc predtým, bola som nepokojná a nemohla som sa vymočiť. No ďalší deň som zvládla väčšinu zmeny a potom som sa spýtala manažéra, či môžem odísť," hovorí. V ten večer navštívila miestneho doktora, ktorý ju v sanitke poslal na pohotovosť. Jej stav sa zhoršil. "Očividne som napísala mojej mame, že si necítim nohy, no nepamätám si to. Onedlho nato som stratila vedomie," pokračuje Hayley.
Jej rodina vedela, že sa s ňou niečo deje, no nevedeli ani len, kde sa Hayley nachádza. Sadie sa nakoniec skontaktovala cez Instagram s jej manažérom, ktorý oznámil, že Hayley je v nemocnici. S otcom Chrisom nasadli na palubu lietadla a odleteli za ňou. Hayleyna mama Jane sa k ním pridala neskôr. Pohľad na Hayley ich šokoval. Jej pľúca zlyhali a ona ležala na lôžku pod vplyvom sedatív. S dýchaním jej pomáhal ventilátor, kŕmili ju pomocou trubice. Od hrdla nadol ostala ochrnutá. Nemohla ani rozprávať.
Nakoniec ju previezli do väčšej nemocnice na Malorke. Podstúpila transplantáciu plazmy, týmto spôsobom jej chceli lekári prečistiť krv. Dúfali, že jej ochrnutie tým zmizne. Hoci po zákroku mohla trošku hýbať rukami, nebol to ten zázrak, ktorý si priali. Časom sa naučila trochu komunikovať s rodinou, hoci stále nemohla rozprávať. "Museli sme jej odčítať z pier. Alebo sme odriekali písmená abecedy a ona prikyvovala hlavou," hovorí Sadie, ktorá bola pri sestre celý čas. Tento spôsob dorozumievania bol ale veľmi zdĺhavý. 26. júla 2019 ju previezli späť do Spojeného kráľovstva. Na jednotke intenzívnej starostlivosti strávila štyri mesiace. Časom začala dýchať bez pomoci prístrojov a mohla jesť rozmixované jedlá. Trubicu jej z hrdla odstránili a dokázala rozprávať, hoci iba šeptom.
"Vďaka fyzioterapii som opäť získavala kontrolu nad mojimi rukami. No po toľkých mesiacoch ležania v posteli som bola taká slabá, že som si nemohla umyť zuby alebo vlasy. A stále som nemala cit v nohách," hovorí Hayley. Jej tajomná choroba zmiatla aj lekárov. Najprv si mysleli, že ju postihla encefalitída, neskôr akútna diseminovaná encefalomyelitída. Diagnózou si stále nie sú stopercentne istí. Po dlhých ôsmich mesiacoch pobytov v nemocniciach mohla odísť. Keďže ešte potrebovala vozík, nemohla bývať ani u jedného z rodičov, pretože ich obydlia na to neboli prispôsobené. Nakoniec si v máji našla bungalov neďaleko domu jej matky. Teraz žije sama, len dvakrát denne ju navštevujú opatrovatelia.
Pokračuje vo fyzioterapii, aby sa úplne vyliečila. To ju stojí veľa peňazí, no našťastie jej rodina vytvorila zbierku na internete, čo jej výrazne pomohlo. Priznáva, že život na vozíčku vôbec nie je jednoduchý. "Nikdy predtým som si neuvedomila, ako náročné sú každodenné úkony pre hendikepovaných ľudí. Môj život sa veľmi zmenil, no za najťažšie považujem to, byť závislým na iných ľuďoch. Bola som tak nezávislá a vyhľadávala som dobrodružstvo, milovala som cestovanie. Veľmi bolí, že to už nemôžem robiť," dodáva.
