Hviezdami rozprávky budú nielen známi herci, ako sú Zuzana Kanócz, Marián Mitaš či Juraj Hrčka, ale aj nádherné dobové kostýmy, ktoré má pod palcom kostýmový výtvarník JÁN KOCMAN (45). Do jeho portfólia spadajú aj filmy Čiara, Colette, Agáva a mnohé iné. S pokojným svedomím by sme ho tak mohli nazvať novým pokračovateľom významného kostýmového výtvarníka Milana Čorbu († 72), ktorý mu odovzdal svoje žezlo.
Aká bola vaša cesta k tejto zaujímavej profesii?
Vyštudoval som bábkarskú scénografiu na VŠMU v Bratislave a som jedným z jej prvých dvoch absolventov. Tento odbor sa vlastne v časoch môjho štúdia na Slovensku len otváral. Ku kostýmom som sa dostal úplnou náhodou - oslovil ma profesor Milan Čorba (manžel herečky Emílie Vášáryovej), ktorý bol dekanom divadelnej fakulty. Spýtal sa ma, či by som nechcel navštevovať jeho hodiny. Takto sme sa vlastne zoznámili ako študent a pedagóg. Neskôr sa z nás stali priatelia a skončilo sa to tým, že po jeho smrti som zostavoval knihu - monografiu, ktorá o ňom vyšla, takže to je tiež moje dielo. Ďakujem mu za všetko, čo ma naučil.
Nie je to pre muža netypická profesia?
Viete, ja sám neviem, prečo som takto skončil. (smiech) Keď stretnem spolužiakov zo strednej školy, tak to musím dvakrát opakovať, lebo neveria, že namiesto sochárstva som skončil pri handrách. Nejako mi to proste prišlo do života a podľahol som kúzlu tejto profesie a baví ma to. Celkovo kontakt s ľuďmi, vymýšľať veci, či už s kameramanom, režisérom alebo hercami. Mám rád spoločenský život, ktorý je s tým spojený.
Čo vás inšpiruje pri tvorbe kostýmov?
Inšpirovať vás môže úplne všetko. Záleží na tom, či robíte vyslovene dobový film, vtedy musíte perfektne ovládať tú konkrétnu dobu, v ktorej sa odohráva dej. Je nutné poznať pramene, sledovať v depozitoch, ako tie veci vyzerajú, a pátrať po tom, ako boli zrealizované. To znamená nielen pozrieť obrázok z internetu, ale vidieť, ako to vyzerá vnútri, lebo tam sa vlastne skrývajú najväčšie tajomstvá, ktoré potom môžete odhaľovať a používať. Baví ma to pátranie, preto rád striedam aj obdobia a charaktery projektov, na ktorých pracujem. Teší ma, že sme sa zhodli na tom, že táto rozprávka nebude vyslovene rozprávková, ale že sa budeme držať doby, konca 19. storočia, a budeme k tomu pristupovať skôr ako k dobovému filmu, ktorý má prvky rozprávky. Sú tam veci, ktoré sú nadprirodzené, ale má to vlastne reálny základ, svoju vnútornú logiku, a to bolo pre nás dôležité.
Komparz v rozprávke O liečivej vode má rozličné kostýmy, museli ste teda asi hľadať v rôznych prameňoch...
Vždy je dobré, keď určitý čas neriešite iba regionálne, ale globálne. Keď je v každej rozprávke aj niečo exotické, pretože to má najmä pre deti edukatívny charakter, a je to podľa mňa zaujímavé aj vizuálne, pretože je to pestrejšie. Musíte to všetko ovládať. Tu nám však pomohlo, že napríklad komparz, konkrétne pán zo Srí Lanky si priniesol aj svoju vlastnú zbraň, ktorú mal doma. Vie, ako sa nosí a ako s ňou zachádzať, a nie je to iba rekvizita, ktorá mu visí okolo pása. Má to teda taký punc autenticity.
Herci sú oblečení v krásnych dobových kostýmoch. Musia mať aj spodnú bielizeň dobovú?
Pokiaľ je to nevyhnutné, tak áno. Herečky ju majú vrátane korzetov, spodníc a rôznych výstuží, pretože spodná bielizeň formuje siluetu tej doby. Dobre zvolená spodná bielizeň vie robiť zázraky a my sa na ňu spoliehame. (smiech)
Aký je celý proces výroby jedných šiat?
Začína sa v hlave. Potrebujem skĺbiť danú dobu s charakterom postavy. Povedal by som, že dôležitejší je práve charakter než tá dobovosť, myslím konkrétne pri tejto rozprávke. S režisérom si určíme farebnosť, aké má byť celkové vyznenie rozprávky alebo konkrétnej scény... Napríklad na dnešnom nakrúcacom dni má na sebe Zuzka Kanócz šaty v takej jedovatej zelenej, pretože hrá zápornú postavu. Hľadali sme výraznú zapamätateľnú, ale zároveň nie príliš sympatickú farbu. Snažili sme sa typy ľudí jednoznačne zaradiť. Hneď na začiatku sme jasne stanovili charakter postavy.
