Podľa zápiskov z minulosti pritom toto povolanie nemohol robiť hocikto. Čo všetko musel nádejný modrotlačiar spĺňať?
Na výstave remesla s modrým dnom okrem pestrej škály modrotlačovej tvorby z východného a stredného Slovenska návštevníci môžu až do decembra vidieť aj dielňu známeho majstra Elemíra Montška z Hranovnice. Dopĺňajú ju pestré ukážky drevených foriem zo zaniknutých dielní. „Celkovo ide až o zhruba 300 exemplárov. Táto tlač prišla k nám z Ázie a dostala sa aj na dvor Ľudovíta XIV. Madame de Pompadour, milenka Ľudovíta XV., mala výhodu, lebo získala povolenie na dovoz pôvodného materiálu na farbenie – indigovníka,“ vysvetlila Ľudmila Mitrová, etnografka VSM. Zákazníci si potlač na látku vyberali z pestrého vzorkovníka.
„Zaujímavosťou je aj samotná výroba v špeciálnom prístroji čiga, na ktorý sa zavesil ráf a látka. Tá sa ponárala do tzv. kypy, pričom každý modrotlačiar mal svoj tajný recept,“ prezradila etnografka. Pravidlá modrotlačiarov boli spísané do cechovej knihy a bolo ich dosť. Ak sa napríklad niekto v Kežmarku v 17. storočí chcel stať učňom, musel mať nemecký pôvod, nesmel byť nemanželským dieťaťom a jeho otec nemohol pracovať ako kat, šarha či pastier.
Počas výučby remesla učni počas 3 - 4 rokov pracovali denne až 12 hodín. Potom nasledovala trojročná vandrovka za hranice Uhorska a po zložení skúšky sa prezentovali záverečným majstrovským kúskom. Následne učeň vystrojil hostinu a keď sa oženil s vdovou po modrotlačiarovi, poplatok mal nižší. Ak sa chcel pritom stať majstrom, jeho povinnosťou bolo, aby sa do roka a do dňa oženil.
