Viem o vás, že ste v minulosti hrávali hokej...
Ako malý chlapec som chodieval na verejné korčuľovanie a naučil som sa to celkom dobre. Jedného dňa stál za mantinelom hokejový tréner Paľo Siroťák a hľadal nejaké deti, ktoré by chodili na hokej. Zavolal si ma, povedal mi, že veľmi dobre korčuľujem a spýtal sa ma, či by som nechcel skúsiť hokej. Moje srdce zaplesalo, a tak som prišiel v nedeľu ráno o šiestej na hokejový štadión. Otec zobral teplý čaj, ja svoju najlepšiu hokejku a korčule a začal som trénovať. Hokej ma tak chytil, že som sa stal mladším a neskôr aj starším žiakom za BEZ (Bratislavské elektrotechnické závody).
Túžili ste byť hokejistom?
Áno, veľmi. Vôňa štadióna, a hlavne tej hokejovej šatne, i keď je tam trošku smrad, je vzrušujúca. (smiech) Spotené chrániče, dresy, rukavice, proste to má takú atmosféru. Chcel som sa stať hokejistom kvôli tomu, že hrať hokej je strašný pôžitok. Vždy som s otcom pozeral všetky zápasy, chodievali sme na starý zimný štadión a sedávali na tribúne A. Keď som bol starší, chodieval som už na C tribúnu, tam bol ten kotol, v ktorom boli už takí chuligáni a nadávali na rozhodcov. (smiech)
Na fotení ste mali v ruke zaujímavú prilbu. Viaže sa k nej nejaký príbeh?
Túžil som po prilbe CCM, všetci malí chlapci ju chceli vlastniť. Môj otec mal kamaráta emigranta a napísal mu do Ameriky, či by mi ju nemohol kúpiť. Nezohnal ju, ale kúpil mi túto a poslal ju do Československa. Otec to nejako vybavil cez colnicu, a tak som v nej potom hrával. Bol som veľmi šťastný, lebo som bol jediný, kto takú mal. Nevedel som, že to nie je typická hokejová prilba, ale taká, ktorú v tom čase používali hráči amerického futbalu a ragbisti. Súperi ma v nej už poznali. (smiech)
Odložili ste si ju na pamiatku?
Bola 52 rokov odložená v mojej pivnici. Na začiatku bola nádherná biela, ale za tie roky chytila už poriadnu patinu a vyzerá, akoby bola vytiahnutá z hrobky Tutanchamona. (smiech) Mala takzvaný náhubok, ktorý mi chránil zuby. Dnes už majú hokejisti plexisklo, a to je perfektné. Pamätám si na jeden zápas v Trenčíne, keď to na ľade poriadne iskrilo. Bolo to napínavé a išlo o rozhodujúci gól. Bránil som, Trenčín útočil a v tom na mňa zrazu letel puk. Inštinktívne som sa otočil, pretože som sa mu chcel vyhnúť, ale trafil ma do nosa a zlomil mi ho. Kompletne sa mi skrivil na pravú stranu tváre, bola to hrozná bolesť, spadol som na zem a všade bolo veľa krvi. Tréner s asistentom mi prikladali naň ľad, ale zrazu ho tréner chytil a dal ho do pôvodnej polohy. Videl som vtedy asi všetkých svätých. (smiech) Samozrejme, išli sme potom do nemocnice, kde mi dali dlahu. Keď som sa z toho dostal, hrával som zase s veľkým nadšením, ale dostal som zákerný bodyček od silného hráča, ktorý bol rozbehnutý a zlomil mi kľúčnu kosť. Získal som teda voči hokeju veľký rešpekt. Pamätám si, že som sa z tejto zlomeniny liečil, mal som ešte obväzy a v bazáre na Obchodnej ulici som natrafil na krásnu červenú gitaru Jolana Hurikan a kúpil som si ju. Začal som cvičiť podľa rôznych rokových platní legendárne sóla a rozmýšľal som, či pokračovať s hokejom.
