V seriáli Mama na prenájom hráte Zuzanu, ktorá odišla od svojich detí, a keď sa vrátila, tak im klamala. Klamal niekto v detstve aj vám?
Áno, samozrejme. Všetkým deťom sa niekedy klamalo v najlepšom úmysle neublížiť im alebo zaobaliť pravdu takými drobnými klamstvami, aby to dieťatko až tak nebolelo. Je to len v záchrane a záujme jeho malej dušičky, ktorá ešte nie je schopná pochopiť isté súvislosti a ťažké veci života dospelých.
Takže milosrdná lož je dobrá?
Určite. Sú isté zásadné životné situácie, ktoré bohužiaľ musím povedať na rovinu. Ak sa to však dá zmierniť a použiť nejaký eufemizmus, ktorým naozaj zjemním krutú pravdu, tak to urobím. V zásade som bola aj vychovávaná ako človek, ktorý hovorí vždy pravdu.
Na pľaci v seriáli sú s vami aj mnohí mladí, divákom nie veľmi známi herci. Stretli ste sa s niektorými po prvýkrát?
Áno, v podstate s celou generáciou tých mladých doktorov a sestier, aj môj syn Maťo Klinčúch, Macka Zábranská, s nimi som pracovala prvýkrát. S Kamilkou Heribanovou som sa poznala z divadla, ale to už nie je adolescentka. (smiech)
Pýtajú si od vás nejaké rady, alebo ak im ich dáte sama, dokážu ich prijať?
Nie všetci sú absolútne otvorení prijať takúto pomoc. V zásade to nechávam tak a pracujem, pomáham a kamarátim sa s ľuďmi, ktorí to chcú, a prirodzene to vyplynie na pľaci. Myslím si, že je to povinnosť nás starších pomáhať mladším kolegom. Nikto nespadol učený z neba, tiež si pamätám na svoje začiatky pred kamerou. Nevedela som, kam sa mám pozerať, čo mám robiť, ako dýchať. Je to obrovský stres, keď na vás to veľké delo zamieri. Ak mám dialóg s mladším kolegom a budem si hrať len to svoje a on tiež, tak ten dialóg nikdy nebude mať silu a život. Nikto tomu neuverí a môžeme to rovno zabaliť. Pedagogickosť z nás starších, či chceme, či nechceme, nejako vybehne, a tak prirodzene začneme pomáhať.
