Kým nájdeme tú pravú lásku, často musíme trpezlivo vytrvať alebo občas prejsť aj bolestivými vzťahmi, aby sme si uvedomili, čo skutočne od lásky očakávame a čo sme pre ňu schopní dať. Občas sa popálime, inokedy to príde ako blesk z jasného neba a nerozumieme, čo sa stalo.
Začali sme s drogami
Chodila som na gymnázium, kde som stretla môjho terajšieho manžela. Cesta, ktorá nás skutočne spojila, však všetkým vyrazila dych. Poznala som Martina už dávno. Páčil sa mi, no boli sme dlho iba kamaráti, pretože Martin bol zvláštny. Nikto mu nerozumel. Nevedel, čo chce. Bol milý, ale tak nejako stratený. Ja som napokon odišla študovať z malého mestečka na vysokú školu do Bratislavy.
Po roku tam prišiel za mnou aj Martin. Jeho na vysokú nevzali. Začal v Bratislave pracovať a načierno býval so mnou na internáte. Vystriedal mnoho zamestnaní, ale vôbec v ničom sa mu nedarilo. Keď pracoval ako čašník v nočnom klube, známi mu ponúkli najprv marihuanu a neskôr vraj „neškodný“ pervitín. Ja som vtedy o drogách ešte takmer nič nevedela. Čoskoro sme sa obaja ocitli v bludnom kruhu závislosti. Bolo nám fajn a zabávali sme sa.
Žili sme bujarý nočný život a ja som nejakým zázrakom úspešne dokončila štúdium. Martinovi rodičia nám v Bratislave kúpili byt. Často k nám chodili priatelia. Vždy niekto „niečo“ priniesol. Už sme bez pervitínu nemohli vôbec fungovať. Museli sme ho mať každý deň. Nemali sme peniaze, a tak sme si požičiavali. Narobili sme kopu dlhov a prestali sme takisto platiť nájomné. Potom sme klesli celkom na dno.
Martin skončil v nemocnici
Nemali sme čo jesť. Keďže sme neustále mysleli iba na drogy, nepracovali sme a predali sme všetky naše veci. A jedného dňa Martin vyskočil z okna. Ja som si to nevšimla a až keď mi susedia zazvonili pri dverách, zistila som, čo sa stalo. Pred domom už stála sanitka a všetci na mňa s úžasom hľadeli, pretože som vyšla von len v spodnom prádle.
Nič som nechápala. Pamätám si len Martinovu nehybnú tvár s privretými viečkami a že sa ma zdravotník pýtal, či sme pili. Vtedy som sa smiala a plakala zároveň. Keď Martina odvážali do nemocnice, mala som hrozný strach. Mal narušený krčný stavec a opuch mozgu. Lekári nevedeli, či vôbec prežije. Prišli jeho aj moji rodičia a neverili vlastným ušiam, keď som sa im priznala, že celé tie roky sme ich klamali.
Rodina nám pomohla
Rodičia nám ale odpustili a ponúkli pomoc. Všetko sa vo mne zlomilo a zrazu som objavila nové hodnoty. Pocítila som, ako veľmi Martina ľúbim. Martin napokon išiel na protidrogové liečenie a ja som sa vrátila k rodičom. Keď prišiel z liečenia, bol ako vymenený. Vzali sme sa a do Bratislavy sme sa už nevrátili. Maťo si našiel prácu v nemocnici. Prenajali sme si byt a narodilo sa nám dievčatko. Sme šťastní. A to paradoxne práve vďaka drogám.
Eva
