V Slovenskom národnom divadle hrá už viac ako polstoročie a ako vraví, už nič nie je také ako kedysi. Aj jeho zasiahla tragická smrť mladej kolegyne Moniky Potokárovej († 27), ktorá koncom novembra dobrovoľne odišla z tohto sveta. Oldo Hlaváček (85) si v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa zaspomínal na to, čo má najradšej – na divadlo. Na to, ako bolo, ako je a ako by mohlo byť, keby sa mladá a staršia generácia hercov viac o seba zaujímali.
Aj keď ste na dôchodku, stále hráte v SND ako externista. Je to iné, ako keď ste boli členom činohry?
Už to nie je ten „kamarátšaft“, ktorý bol kedysi v divadle, keď sme s obrovským záujmom robili inscenácie. Vtedy sa divadlo nerobilo tak úradne, ako sa to robí dnes. Režisér si nás musel získať svojím prístupom, aby sa s nami vedel porozprávať. Boli sme jedna partia, ktorá sa dohodla, že ide robiť inscenáciu. Každý z nás, i tá najmenšia postava, sme vedeli, kam to režisér smeruje a čo chce urobiť. Debatovali sme o hre, mali sme pripomienky. Teraz režisér sedí v hľadisku, sleduje skúšku a tých pripomienok zo strany hercov veľa nie je. Ten prístup je úplne iný, ako bol voľakedy.
V čom je iný?
Častokrát sa stalo, že pán režisér povedal: „Nebudeme sedieť tu v divadle, v skúšobniach, ale pôjdeme von!“ Išli sme do Horského parku, alebo na jazero Rohlík v Ružinove. Sadli sme si dookola, urobili sme si ohník a skúšali sme tam. Najmä národný umelec Karol L. Zachar mal rád takéto divadelné skúšky vonku v prírode. Na skúške sme sa zišli všetci naraz, bolo to také spoločné vnímanie textu. Nechcem dnešnej dobe nič vyčítať, ale dnes je v divadle veľa individuality.
Ako to myslíte?
Skúša sa tak, že ak je v hre obsadených napríklad dvadsať hercov v postavách, režisér si najprv zavolá štyroch. O týždeň si zavolá iných štyroch, ktorí nevedia, čo skúšali tí prví štyria... To nie je dobré. A prečo sa to takto robí? Pretože tí štyria, ktorí nemôžu prísť, sú v televízii alebo na filmovačke. A to sa toleruje. Výsledok už však divák netoleruje. Je mi z toho smutno.
