Podmienky boli tvrdé, ale zarobil trikrát viac ako u nás. Keď sa vrátil na Slovensko, zamestnal sa ako montážnik chladičov a neskôr cez pracovnú agentúru nastúpil do Volkswagenu (VW) v Bratislave. Lenže tam sa dlho neohrial. Po dvoch mesiacoch s ním ukončili pracovný pomer.
Spočiatku všetko išlo podľa plánu. Július Kovács (59) absolvoval pohovor v agentúre a podpísal zmluvu. Potom ho čakal tréning. „Stopkami merali čas, za ako dlho niečo zašraubujeme. Keď nás zobrali do výroby, zistil som, že mám takzvaný takt - za nejakú minútu a dvadsať sekúnd musím vykonať štyri až päť operácií,“ začína svoje rozprávanie Kovács.
Za osemhodinovú zmenu, keď mal jednu 10-minútovú a jednu 20-minútovú prestávku, musel zmontovať asi 200 skiel a zanitovať 355 kusov elektroniky - všade išli štyri nity. „Podľa mňa je práca zle znormovaná. Normy sú nastavené tak, aby ich ledva stíhali 30-roční mladici. Nielen mňa, ale všetkých práca vyšťaví, ešte aj zohýbať sme sa museli podľa pravidiel,“ tvrdí Kovács.
Každý nový výrobný zamestnanec absolvuje podľa Volkswagenu zaškolenie v tréningovom centre. „Predpokladom na výkon povolania sú manuálne zručnosti a je na zvážení každého jednotlivca, či je práca vo výrobe pre neho vhodná,“ reaguje hovorkyňa Volkswagenu Slovakia Lucia Kovarovič Makayová.
Bol som na rane medzi prvými
Július tušil, že jeho miesto vo fabrike je v ohrození. „Povedali nám, že sa musíme snažiť, lebo budú prepúšťať 3 000 ľudí. Prví pôjdu tí, ktorí majú dohodu, potom agentúrni,“ povedal. Podľa neho ako agentúrny zamestnanec so slabými výsledkami bol na rane medzi prvými. Najstaršia automobilka na Slovensku totiž nedávno ohlásila úpravu pracovných zmien.
Časť personálu nasadí v sesterských závodoch, ďalší sa vrátia do Maďarska. „Popritom plánujeme selektívne predlžovať zmluvy na určitý čas a reštriktívnejšie nasadzovať agentúrnych zamestnancov,“ uviedla hovorkyňa spoločnosti. Július od práce v automobilke očakával viac. Tvrdí, že mu sľúbili 850 eur v hrubom, takže s náborovým príspevkom čakal tisícku v hrubom. Nakoniec mu prišlo 700 eur. „Bola to zaujímavá skúsenosť, ale už by som sa tam nikdy nevrátil,“ dodáva bývalý zamestnanec.
Iba číslo?
Júliusa Kovácsa zarazil aj fakt, že nie je človek, ale číslo. Ak si niekto zabudol kartičku, musel vedieť svoje osobné číslo. Keď chcel vrátiť šaty pod svojím menom, pracovníčka trvala na čísle. „Musel som vyjsť von, zistiť číslo a opäť čakať, kým prídem na rad. Nechápem, prečo mi ho automaticky nedali na vstupnú kartu,“ čuduje sa bývalý zamestnanec.
Spoločnosť reaguje, že má viac ako 13 700 zamestnancov, a preto pri identifikácii okrem mena využíva aj osobné číslo. „Často sa stretávame s menovcami a týmto spôsobom zároveň predchádzame prípadným nedorozumeniam,“ konštatovala Lucia Kovarovič Makayová.
