To, čo ste vytvorili a urobili, by stačilo aj na dva životy. Čím vás to Radošinské naivné divadlo (RND), ktorého ste dušou, tak opantalo?
Ako dorastenec som bol jednoznačne presvedčený, že to budú básne - opantala ma poézia. A tak som sa v mládežníckom veku dal na veršovanie a recitovanie, pokým som s pokorou nezistil, že sú aj lepší básnici ako ja. Rýchlo som sa vrátil tam, kde som sa od chlapca o čosi viac cítil lepšie a istejšie – do divadla.
Čo robíte vo voľných chvíľach, ak nejaké vôbec máte?
Veľa čítam, ale aj spím, som dlhoročný filmový divák, pracujem na archíve Radošiny a nášho divadla, ale aj som verný futbalový a hokejový fanúšik našich reprezentácií, rád fotografujem a venujem sa dobovým fotkám a som veľkým fanúšikom našich vnúčat.
Fotoaparát a fotografia vás fascinuje už od malička. Čo fotíte?
Môj prvý fotoaparát Belfoca mi podaroval otec. Dostal ho ako najúspešnejší murár brigádnik Západoslovenského kraja v roku 1956. Po ocenenie išiel až do Žiliny a všetci sme čakali, že domov prinesie televízor, keďže ten bol vtedy niečo nové a nevídané. K diplomu však dostal fotoaparát, čo pre mňa, dvanásťročného chlapca, bola asi najšťastnejšia chvíľa. Začal som nielen fotiť, ale aj vyvolávať filmy a zväčšovať fotky. Najviac ma zaujala moja rodná Radošina, ktorú som fotil zo všetkých strán. Volali ma fotiť rodiny, deti na prvom prijímaní, ale aj pohreby. Neskôr ako novinár som sa venoval hlavne portrétom. Tých fotografii mám naozaj dosť a rád by som z nich urobil knižku a možno aj výstavu. Aj teraz pred predstavením najnovšej hry - To nemá chybu, premietame v divadle zopár mojich starých reportážnych fotografií. Na ich základe vlastne vznikla celá hra. Napríklad fotka s dedom Michalom Obertom, ktorý vraj viezol v Rusku na saniach Lenina.
