Vaše tipy Máte tip na článok, zaujímavé fotografie alebo video? Pošlite nám ich! Poslať tip
04.12.2016 08:57 | Prominenti | Domáci Prominenti

Milan Lasica o téme utečenci: Takto otvorene to ešte nik nepovedal!

Uznávaný aj zatracovaný! Legenda a charizmatický človek Milan Lasica pôsobí v umeleckom svete už viac ako polstoročie.

O tom, čo všetko v ňom prežil, ako si spomína na začiatky v Slovenskej televízii, na filmovanie, ale aj o tom, ako vníma dnešný svet, kult mladosti a život na Slovensku, otvorene porozprával pre Nový Čas Nedeľa.

Na nedostatok práce sa sťažovať nemôžete, pretože v umeleckej brandži ste stále žiadaný. Ako trávite voľný čas?

Čítam, odpočívam, pozerám televíziu, hrám sa s vnúčatami. Tak trávim čas, keď mám voľno.

Čo si rád pozriete v televízii?

 

Rád sledujem športy, ako sú futbal a golf, a mojím obľúbeným programom je Súdna sieň.

Slovenská televízia oslavuje 60. výročie spustenia svojho vysielania. V tom období ste mali 16 rokov. Ako si na to spomínate, bola to udalosť, o ktorej sa všade hovorilo?

Neznamenalo to nič, pretože televízor skoro nikto nemal. Až neskôr pribúdali. Aj u nás v bytovke mali televízor naši susedia a potom večer k nim chodil pozerať televíziu celý dom. (Smiech) Možno to neskôr aj oľutovali... Vlastniť v tom čase televízor bola výnimočná vec, nie ako dnes, keď je súčasťou zariadenia domácností aj hotelových izieb. V tom období sme si ani neuvedomili, že niečo také ako televízia vzniklo. Trvalo to pár rokov, kým sa presadila a udomácnila.

Otvoriť galériu

Takže nebolo to ako v starých filmoch, že pred výkladom obchodu s televízormi sa tlačila hromada nadšencov a sledovala vysielanie?

Zrejme nejaký bol aj vo výklade a ľudia chodili pozerať televíziu najmä vtedy, keď boli športové prenosy.

Keď začala Slovenská televízia v roku 1956 vysielať, bolo na celom Slovensku iba 500 televízorov. V päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch to totiž nebol lacný špás. Vy ste si ho kedy kúpili?

Prvý televízor som mal až ako 25-ročný. Predtým som sa chodil pozerať televíziu k Julovi Satinskému. Oni doma televízor mali.

Utkvel vám v pamäti z tých čias nejaký program?

Nič okrem toho, že televízory mali malé obrazovky, tak­že keď človek sedel ďaleko, málo z vysielania videl. Obraz bol nekvalitný, stále prerušovaný poruchami...

Vtedy ste ešte ani netušili, že sa raz na obrazovke objavíte aj vy....

Ešte predtým, než som po VŠMU nastúpil ako dramaturg do televízie, som tam recitoval báseň Pavla Horova Kysuce, s ktorou som vyhral Hviezdoslavov Kubín. Mohlo to byť niekedy na jeseň v roku 1957 a vysielalo sa naživo z televízneho štúdia na Kamzíku. Mal som sedemnásť rokov a videlo to možno 500 ľudí, ktorí televízor mali. (Smiech)

Otvoriť galériu

Ako si spomínate na obdobie v televízii, keď ste v nej začali pracovať?

Začal som tam robiť v roku 1964. Televízia už bola rozbehnutá, už mala viac televíznych divákov a už to aj viac znamenalo, keď sa v nej človek objavil. Už vtedy, a to je u nás tradícia, boli problémom zábavné programy, predovšetkým silvestrovské. Akosi nešlo vytvoriť taký, aby boli všetci spokojní. Kameň úrazu bol v tom, že celoročnú prácu televízie hodnotili nadriadené politické orgány a tiež diváci, podľa toho, ako sa vydaril televízny silvestrovský program. Ten sa obyčajne nevydaril, takže hneď prvého januára sa začal pripravovať nový silvestrovský program a ten sa zase koncom roka nevydaril. Nejako to nevychádzalo. (Smiech)

Ste dobre informovaný, robili ste v oddelení zábavy?

Áno, nazývalo sa to hudobno-zábavná redakcia a patrili do nej aj vedecko-populárne a ďalšie oddelenia. Okrem našej redakcie bola ešte dramatická, kde sa robili inscenácie.

Ovplyvnila vás televízia nejakým spôsobom, čo sa týka vašej tvorby?

Nedá sa povedať, že by ma ovplyvnila v tvorbe, skôr sme sa so Satinským stali populárnejší vďaka tomu, že sme sa objavili okrem divadla aj v televízii. Tá dokázala človeka spopularizovať za jeden večer.

Ale aj na niekoľko rokov odstaviť. Aké argumenty používali komunisti, ktorými vám zakázali činnosť v televízii?

Nespomínam si na žiaden argument. My sme s Julom dostali výpoveď z divadla v roku 1970 a následne nato nám zakázali vystupovať v televízii, v rozhlase a publikovať v tlači. Nikto nám nepovedal prečo a obávam sa, že to nevedeli ani tí, ktorí nám to oznamovali. Pri­šlo také nariadenie. Boli sme síce prekvapení, ale do istej miery sa to dalo aj čakať, pretože nastalo obdobie normalizácie a veľa ľudí prichádzalo o prácu.

Otvoriť galériu

Ako dlho to trvalo a čo ste medzitým robili?

Trvalo to osem rokov a potom nám ani nikto neoznámil, že sa to už skončilo. Zrazu nás pozvali do televízie a pustili nás tam. Ale vtedy boli také metódy. Medzitým sme boli v Brne a v Prahe, ale po dvoch rokoch nás zákaz dobehol aj tam, takže sme nemohli vystupovať už ani v Čechách.

Raz vám zavaril aj bývalý riaditeľ STV Miloš Marko. Čím?

Toho si pamätám dobre. Zavolal si nás a bolo to asi v rokoch 1982 - 1983 a povedal, že sme sa dostatočne neospravedlnili za rok 1968. Ako keby sme ho my zorganizovali... (Smiech) Chcel, aby sme vystúpili v televízii s tak­zvaným satirickým programom, ktorý by kritizoval americkú politiku. Scenár sa začínal tým, že prídem do štúdia a Satinskému poviem, že som sa práve vrátil z Ameriky. Spýtali sme sa, kto napísal scenár, a keď Marko povedal, že to nie je dôležité, vedeli sme, že ho napísal on. Odmietli sme ho, a tak sme skončili aj s naším vlastným programom Ktosi je za dverami. Potom sme už svoj program v televízii až do roku 1996 nemali.

Nebolo to trochu divné, že vám to vyčítal po 14 rokoch?

Človek si vtedy nebol istý ničím. Niekomu sa znepáčilo, že sme boli v televízii. Možno to bola manželka nejakého politického funkcionára, lebo vraj sa aj to stávalo. Keď sa pozerali na televízny silvestrovský program a zistili, že speváčka Eva Máziková má väčšie prsia ako niektorá z nich, hneď dostala zákaz vystupovať v televízii.

Čo také ste robili so Satinským v roku 1968, keď ste sa mali ospravedlniť?

Neviem, lebo my sme z televízie odišli ešte v roku 1967 a hrali sme v divadle. Do istej miery sme však boli hrdí, že sme patrili medzi ľudí, ktorí prekážali novému režimu. Poskytovalo nám to akúsi satisfakciu ešte aj za existenčné problémy, ktoré sme v 70. rokoch mali.

Otvoriť galériu

Z čoho ste vtedy žili?

Z Čiech sme sa vrátili v roku 1972. Vtedy bola taká doba, že sa ľudia báli nepríjemností, a keď vás zbadali, radšej prešli na druhú stranu cesty, len aby sa s vami nestretli a nemali nepríjemnosti s režimom. Na druhej strane sa vždy niekto objaví, kto vám chce pomôcť. A takí sa našli aj v spevohre na Novej scéne. Boli to Ivan Krajíček, Kamil Peteraj a šéf spevohry Bedřich Kramosil, ktorí nám vybavili angažmán v operete. Na to bolo treba aj odvahu. Vedeli, že buď to vyjde, alebo nie. Vyšlo to, a tak sme sa stali zamestnancami Novej scény a boli sme tam päť sezón.

Spomínali ste silvestrovské programy. Vo viacerých ste aj vy účinkovali, však?

Neboli sme v nich často, lebo sme vedeli, že vyhovieť všetkým sa nedá. Keď sme niečo urobili pre televíziu, tak si to ušetrili a potom odvysielali na Silvestra. Keď sa chce človek zabávať, mal by sa inak zabávať, ako pozerať televíziu a nadávať. Dnes sa v zábavných televíznych programoch zabávajú predovšetkým účinkujúci. (Smiech)

Čo hovoríte na to, že mnohí ľudia dnes cítia akúsi nostalgiu za pondelkovými inscenáciami?

To sú prázdne reči. Nostalgiu za pondelkovými inscenáciami cítia v Česku, pretože oni ich pozerali. Na Slovensku ľudia pondelkové inscenácie veľmi nepozerali. To len dnes sa tvária, že bez nich nemôžu žiť, to však nie je pravda. V Česku ich pozerali a chýbajú im, to je asi jediné, čo im po rozdelení Československa chýba. (Smiech)

Zaujímavé je, že niektorí starší herci odmietajú hrať v dnešných seriáloch, akoby boli niečím, čo dehonestuje ich prácu... Máte ten pocit aj vy?

Nie je ich asi veľa, veď herci sú nato, aby hrali. Tak neviem, prečo sa tváriť, že nebudem hrať v niečom, a tým prejavím svoju kvalitu, keď niečo nerobím. Kvalitu mám prejavovať, keď niečo robím. Ja som hral v seriáli Kriminálka Staré Mesto. Seriál ako taký nie je zločin. Poznám niekoľko výnimočných seriálov americkej alebo anglickej televízie, na ktoré sa rád pozerám a ktorých úroveň sa nám zatiaľ nepodarilo a možno sa ani nepodarí dosiahnuť. Ja by som neodsudzoval seriál, skôr by som kritizoval tých, ktorí ho nevedia robiť a robia ho. Netreba to podceňovať.

V čom je teda podstata dobrého seriálu?

Myslím si, že sa to začína autorstvom. Základný nápad a text musia byť natoľko zaujímavé, že herci majú čo hrať a diváci sa majú na čo pozerať. Takým seriálom bola napríklad Nemocnica na okraji mesta. Jaroslav Dietl vedel seriály napísať. U nás nebol taký autor.

Kedysi ste povedali, že humor je veselá cesta k pravde. Nie je toho humoru dnes trochu málo?

Humor netreba, ako sa u nás zvykne, podceňovať a považovať ho za niečo menejcenné, čo znižuje hodnotu. Myslím si, že humor je pridaná hodnota. Vidieť to aj u veľkých autorov, ako boli Shakespeare a Čechov, že humor má svoju nezastupiteľnú úlohu.

Platí to, že humor sa ťažšie robí ako vážna vec?

To je len klišé na uchlácholenie tých, ktorí humor robia, pretože majú oprávnený pocit, že ich ľudia poznajú, no nepovažujú ich za plnohodnotných umelcov, ale za šašov. Záleží na tom, aký humor robíte. Ísť po javisku a potknúť sa, to je najľahšie, čo môžete urobiť, a ľudia sa vždy zasmejú.

Vy ste s pánom Satinským však šašov nikdy nerobili...

Chceli sme robiť humor, ktorý sa páči nám. Nerozmýšľali sme, či sa to bude iným páčiť alebo koľkým sa to bude páčiť. Mal som známych humoristov, ktorí rozmýšľali, ako to urobiť a zahrať, lebo ľudia sú primitívni a treba im dávať niečo jednoduché, aby sa zasmiali. Takto sme my nerozmýšľali. Našťastie sa vždy našli ľudia, ktorí to, čo sme robili, tiež považovali za zábavné.

Ste nielen hercom, ale aj režisérom ako Martin Huba, s ktorým najnovšie hráte v hre Starí majstri v réžii Juraja Nvotu. Aké bolo stretnutie troch režisérov na jednom javisku?

Keď sme začali skúšať, tak sme si to uvedomili. (Smiech) Museli sme sa krotiť, lebo človek sa tomu nevyhne, že si začne predstavovať, ako by to malo byť zrežírované, aj keď nie je režisérom tej inscenácie. Nakoniec sme sa dohodli a dali sme dohromady všetky dobré nápady, ktoré sme mali všetci traja. Myslím si, že sme si navzájom neprekážali, lebo tak sa nič nedá vytvoriť.

V poslednom čase sme vás videli vo filmoch, ako sú Rukojemník (2014), Agáva (2016)... Je filmovanie stále také, ako keď ste nakrúcali napríklad Výlet po Dunaji (1962)?

Filmovanie je stále rovnaké. Skladá sa z čakania na záber a z ranného vstávania, pretože vždy prví na scéne musia byť herci. Neviem prečo, lebo až nakoniec prídu kameramani a režisér. Takže ja som si pred pár rokmi povedal, že filmovať už nechcem, pretože ma to obťažuje a nezaujíma. No a odkedy som si to povedal, každý rok dostávam niekoľko ponúk a nemám síl všetky odmietnuť. (Smiech) Aj nedávno sa mi zase ozvali z Prahy, tak uvidíme...

Veľkosť skutočných umelcov spočíva aj v skromnosti. Nie je však akási opovážlivosť, ak si vás niekto zavolá do filmu, aby ste v ňom povedali jednu vetu?

V takom filme sa to môže považovať za dobrý vtip, keď sa tam objaví niekto ako ja a povie jednu vetu. Teraz som to sľúbil Zuzke Šebovej do filmu Cuky Luky. Hrá aj u nás v divadle, máme dobrý vzťah a pre ňu to urobím. Myslím si, že keby mi dali rolu, ktorá má veľa viet, tak by som to asi nezobral. (Smiech) Bol som už takto aj v seriáli Panelák, kde som povedal jednu vetu pani Turzonovovej. Myslím si, že ma potrebujú, aby sa v tom filme udialo niečo zaujímavé. Dúfam, že to nebude jediné, čo tam bude zaujímavé. (Smiech)

Dnes u nás vládne kult mladosti a staroba sa považuje za chorobu, dokonca infekčnú, ktorej sa treba strániť. Vnímate to tak?

Kult mladosti vládne, to je pravda, ale tí, čo sú mladí, tiež budú raz starí, ak sa dožijú. Vidieť to najmä v obchodoch, kde sa predávajú veci len pre mladých ľudí. Dnes sú najmodernejšie roztrhané nohavice za drahé peniaze. Ide o predstieranie chudoby, čo znamená, že sa máme veľmi dobre. Mladí ľudia majú predstavy o svojom živote, záleží však na tom, či majú nejaký vzťah k tým, ktorí sú starší, či im to niečo hovorí alebo nie a či si myslia, že sa všetko začína od chvíle, keď sa narodili. A to má dosť veľké riziká, ak takto niekto rozmýšľa. Určité vedomie kontinuity a vedomie súvislosti sú veľmi dôležité. Treba vedieť, čo bolo, aby sme vedeli, kam ideme. Ľudia si vážia niekoho, keď cítia, že im niečo môže dať alebo niečo znamená. Ak arogantne odmietajú akúkoľvek kvalitu niekoho iného, je to ich chyba a hlúposť.

Mnohí starší ľudia, ktorí zažili socializmus, sú po revolúcii sklamaní z toho, čo na Slovensku žijeme. Je to sklamaním aj pre vás?

Ľudia zvyknú hovoriť, že lepšie už bolo, ale aj to je klišé. Ja si myslím, že sme sa nikdy nemali tak dobre, ako sa máme teraz. Keď niekto chce hovoriť o biede a chudobe, tak by si mal kúpiť dovolenku napríklad do Sudánu, aby videl, ako chudoba vyzerá. Ja som nikdy nemal tendenciu nariekať nad vlastnou chudobou, hoci boli časy, keď sme sa s rodinou ocitli vo veľkej núdzi. Ani moja mama sa nikdy nesťažovala, hoci často nemala čím zaplatiť nájomné. Keď som v roku 1986 filmoval v Kambodži, tam som videl, ako vyzerá skutočná bieda a povojnový stav. Odvtedy som sa neodvážil falošne nariekať. Vo vzťahu k chudobe, ktorá je po celom svete, sa my máme veľmi dobre a mali by sme prestať nariekať, lebo je to rúhanie.

Sme svedkami toho, že ľudia z chudobných a vojnou zničených krajín utekajú do Európy. Prekážajú vám utečenci?

Mali by sme si uvedomiť, že prichádzajú sem, pretože je tu lepšie. K nám však neprichádzajú. Pokiaľ ide o našu krajinu, tak sa jej vyhýbajú, takže predsa len tu tak dobre nebude ako vo Švajčiarsku. (Smiech) Ale neuznávam to, čo robia politici, pretože zneužívajú utečeneckú krízu na získavanie politických bodov a to nie je férové. Myslím si, že nikomu by neprekážalo, keby sem prišlo z Kuvajtu 150 miliardárov. A tiež by to boli prisťahovalci.

Takto sa zrejme nikto nad tým nezamýšľal...

No vidíte... Je to zneužívanie situácie a politici by nemali takto uvažovať a hovoriť to, čo si myslia, že by ľudia chceli počuť. Ľudia sa boja všetkého nového. Šírenie poplašných správ je trestné.

Dnes sú nepokoje všade okolo nás. Iste niekedy rozmýšľate, čo sa môže v budúcnosti stať, či nie?

Všade sú nepokoje, ale fakt je jeden, že v civilizovanej Európe nebola sedemdesiat rokov vojna. A to je možno aj dôvod našej rozmaznanosti. Keby tu, nedajbože, k niečomu takému došlo, tak by sme sa nestarali o to, či sa máme dobre alebo zle, ale starali by sme sa o to, ako prežiť. Myslím si, že nervozita, ktorá tu je, vyplýva aj z toho, že sa tu roky nič také neudialo. Ako keby sa hromadila nejaká zlá energia, ktorá sa potrebuje ventilovať. Ale nechcem byť kuvikom...

Viac k téme:
Súvisiace články:
Autor: Nový Čas Nedeľa, Marta Ostricová

Vami zadané údaje do kontaktného formulára sú spracúvané spoločnosťou FPD Media, a.s., so sídlom Prievozská 14, 821 09 Bratislava, IČO: 47 237 601, zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, v odd. Sa, vložka č. 6882/B na účely spätného kontaktovania. Prečítajte si viac informácií k ochrane osobných údajov viac informácií k ochrane osobných údajov.

Odporúčame z TIVI.sk




Europoslanec Miroslav Radačovský.
VIDEO Slovenský europoslanec vypustil v rokovacej sále EP holubicu! Prečo to urobil?
Útok ruskej armády na mesto Dnipro.
Moskva a Kyjev dospeli k dohode: Ide o veľmi citlivú záležitosť! K čomu pristúpili?
Ilustračné foto
Najvyšší súd potvrdil rozhodnutie v kauze expremiéra: Viezol sa v tom spolu s manželkou!
Alergikom sa začína ťažké obdobie.
Peľová sezóna brezy sa blíži ku koncu: Nahradí ju tento SILNÝ alergén!
 Biden bude v utorok 12. decembra v Bielom dome hostiť ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského.
Bidenov podpis SPEČATIL nielen osud Ukrajiny: O niekoľko hodín sa to začne!
The poor old man's hands hold an empty bowl. The concept of hunger or poverty. Selective focus. Poverty in retirement.Homeless. Alms
Pochmúrne vyhliadky pre celý svet: Hrozivé konflikty zvyšujú prípady akútneho hladu
Rowan poklad našiel pri prechádzke so psom.
Foto
Školák pri venčení psa natrafil na zvláštnosť: Zistili, čo to je, mama lapala po dychu!
Foto
Spečatí Hancko životný prestup? Záujem majú tieto dva veľkokluby
Pri pobreží Kanárskych ostrovov sa utopili najmenej traja migranti
Nelegálna migrácia s tragickým koncom: Medzi obeťami je aj dieťa! Úrady zadržali podozrivých
Na snímke zľava Michal Šimečka a Branislav Gröhling.
Opozícia kritizuje zákon o telerozhlase: Šimečka hovorí o štátnej televízii, Gröhling tvrdí, že naráža na predpisy EÚ
Nemecký kancelár Olaf Scholz
Scholz sa zaviazal podporovať Ukrajinu: Pridal sa k nemu ďalší mocný muž! Kancelár však túto vec odmieta
(ilustračné foto).
V strese sú zamestnanci, potom cestujúci: Odbory štrajk odvolali, stovky letov sa však neuskutočnia