Vývojoví psychológovia z Los Angeles zistili, že detský mozog nie je schopný chápať správne zmysel neviditeľnosti. A tak stačí, aby dieťa nevidelo toho, kto ho hľadá, a má pocit, že samo nie je vidieť. Aj keď mu vykúka takmer celá postava. Rovnako tak detský mozog verí, že keď si tvár zakryje rukami, stane sa neviditeľným. Pretože mu dlho trvá, než pochopí, že vidieť je aj vtedy, keď nemá priamy očný kontakt s inou osobou.
Podľa pôvodných teórií sa uvažovalo, že malé deti predškolského veku sú silne egocentrické a nie sú schopné vnímať perspektívu druhých ľudí. Majú tak pocit, že všetci vnímajú svet tak, ako to vnímajú oni. "Podľa všetkého malé deti považujú vzájomný očný kontakt ako nevyhnutnosť pre to, aby bola jedna osoba schopná vidieť druhú. Ich myslenie sa riadi teda pravidlom, vidím ťa len vtedy, keď ma vidíš tiež. A naopak," tvrdia vedci z University of South California, ktorí uskutočnili množstvo experimentov s predškolákmi.
Podľa autorov nie sú malé deti egocentrici, pretože pri hre na schovávačku najprv vyhľadanej osobe pozrú do očí a až potom bežia. Staršie deti, ktoré už chápu pravý zmysel neviditeľnosti, bežia ihneď, aj keď vidia len časť tela hľadanej osoby.
A tiež predškolské dieťa, ktoré zbadá dospelého s rukami na očiach, mu ich začne odsúvať, pretože je pre neho neviditeľným. A o takomto dospelom tvrdí, že je neviditeľný. Je teda schopné vhľadu do druhých a jeho správanie nie je egocentrické. "Detská potreba vzájomného pohľadu z očí do očí dokazuje, že deti nie sú vôbec egocentrické," myslia si autori.
