Jej autor a režisér Oliver Andrásy (59) je skeptický, no v prípade,že v RTVS Nikto nie je dokonalý naozaj zrušia, je pripravený obzrieť sa po inej televízii. Zatiaľ však nechce hrať na dve strany.
Stále si myslíte, že Nikto nie je dokonalý tento rok vo vysielaní Jednotky RTVS končí? Nemáte nejaké nové informácie?
Už to nechcem nejako veľmi rozmazávať. Povedal som, čo som povedal, pán hovorca povedal, čo povedal. V tejto chvíli dúfam, že bude mať pravdu on, a nie ja. (smiech) Výnimočne budem rád, keď sa budem mýliť. Možno by som dodal len toľko, že nezávislosť médií je základom demokracie a názory pána Andreja Danka na parlamentarizmus a verejnoprávnu televíziu sa len málo odlišujú od predstáv tureckého diktátora Erdogana. A to mi pripadá dosť nebezpečné pre našu krajinu.
Dala by sa prípadne táto relácia robiť inak, aby v nej Slováci nevyznievali až tak hlúpo a aby sa tak viac páčila pánovi Dankovi?
Ja si nemyslím, že tam ide o Slovákov. Tam ide o ľudí ako takých. Keby sa táto relácia robila v Maďarsku alebo v Amerike, tam tobôž, myslím, že by dopadla veľmi podobne. Je to o tom, že veľká časť obyvateľstva nemá ani základné vedomosti, čo zase iná časť obyvateľstva, najmä intelektuálov, nechce pripustiť. Relácia Aj múdry schybí vznikla tak, že počas môjho pôsobenia v rozhlase som robil veľa ankiet a chodil som na rôzne trhoviská a zrazu som s hrôzou zistil, že tí ľudia neovládajú úplne jednoduché veci na úrovni základnej školy. Z toho som vyrobil najskôr rozhlasovú reláciu a je zaujímavé, že komunisti to tiež zrušili, lebo to vraj vrhá zlé svetlo na socialistické školstvo.
Relácia má svoju poriadne dlhú históriu.
Áno, na jar roku 1989 sme začali v rozhlase, neskôr sme ju robili pre dnes už neexistujúcu televíziu VTV, odtiaľ sme išli do Markízy. Mal som pocit, že ľudia si časom v podstate na to zvykli, že tam nejde o to, aby sme niekoho ponižovali, ale aby sa diváci zasmiali. A smejú sa. Tie listy, ktoré píšu Juniorovi a Marcelovi, ak nejde o vyslovene osobnú korešpondenciu, končia u mňa. Sú ich stovky, minule som čítal jeden od storočnej babky, ktorá sa vraj nevie dočkať utorka, lebo to je jediná jej radosť za celý týždeň. Platí pravidlo, že čím ľudia zažívajú väčšiu biedu, čím viac sú hendikepovaní, tým radšej majú túto reláciu, lebo na 70 minút zabudnú na svoje obrovské trápenie. Ak relácia nebude, týchto ľudí mi bude ľúto.
Ako dlho vlastne musíte behať s kamerou po uliciach, aby ste mali dostatok použiteľných odpovedí?
Nahrávanie do troch častí nám trvá deväť až desať dní. To je 25 - 30 hodín materiálu a z toho zostriháme ankety s celkovým časom asi 45 minút. Keby sme hľadali len nesprávne odpovede, tak by sme možno boli hotoví za deň, ale nám ide o zábavnosť. Dokonca je to tak, že ak dopredu tušíme, čo asi ľudia odpovedia, tak tá otázka je zlá. Napríklad: Čo je observatórium? To už, samozrejme, niečo evokuje a je to zlá otázka. Dobrá otázka je: Ako sa volá samec kozy? Krásne je, že my netušíme, čo z toho vyjde. Ani tí najlepší autori sveta by niektoré odpovede nedokázali vymyslieť. Niekedy je to také nepredvídateľné, že mi to doslova vyrazí dych. V tom je táto relácia jedinečná, a preto podľa mňa funguje najdlhšie v histórii slovenských zábavných relácií. Dlhšie je na obrazovkách len iná zábavná relácia - Televízne noviny.
Všimli ste si, že by niečo podobné ponúkali televízie v zahraničí?
Pokiaľ viem, nič podobné neexistuje. Bol to môj nápad a neskôr som ho preniesol aj do Česka. Inak, pôvodne pilotnú časť moderoval Josef Laufer, pričom Jiří Krampol bol jedným z hostí v prvej relácii. Pamätám si, ako sme ju nahrávali a doteraz si neviem vysvetliť, či mal ten Laufer zlý deň, no takého príšerného moderátora, ako bol on, som predtým ani potom nevidel. Keď som to zostrihal a pozerali sme to s vtedajším riaditeľom televízie Premiéra (až neskôr sa premenovala na Primu), ten hovorí: „Prečo to nemoderuje Krampol?“ Ten to totiž zachraňoval svojimi vtipmi. Išiel som preto za ním na Žižkov a spýtal som sa, či by to nezobral. Čakal som, že to odmietne, no okamžite súhlasil. Tak sme to spolu robili pol roka.
A potom vám to zobrali.
Neviem, ako by som to slušne povedal, ale áno, ukradli mi to. Aj som sa chcel súdiť, ale keďže v tom čase televíziu Premiéra aj Nova aj všeličo iné vlastnil Vladimír Železný, povedal som si, že Pánboh mu to spočíta, ale ja sa v Česku s ním pri tej jeho sile súdiť nejdem. Myslím, že som urobil dobre.
Značku Nikto nie je dokonalý ste si poistili aspoň na Slovensku. Ak to teda s RTVS nevyjde, ponúknete program inde?
Pozrite sa, moja životná skúsenosť je taká, že keď je niečo životaschopné, tak sa to celkom nestratí. Keď to tu dopadne tak, že to nedopadne, viem si predstaviť, že nejaké úvahy by boli aj týmto smerom. Ale nerád by som hral na dve strany. Najprv nech sa to nejako vyvrbí tu.
Živého vás už pred kameru nedostanú?
Možno ako hosťa v nejakých reláciách... Ale moderovať zábavný program, na to by som už nemal energiu. Pamätám si na časy, keď sme s Pištom Skrúcaným robili zábavné programy v sálach, kde bolo 700 platiacich divákov. Tí nás zvykli nabiť energiou, lebo si kúpili lístky preto, že nás chceli vidieť a chceli sa baviť, ale televízny komparz, pred akým sa robí Nikto nie je dokonalý, je iný prípad. Tí ľudia tam prídu, ani neviem prečo, ale predpokladajme, že z nejakých zištných dôvodov, aby si privyrobili. A oni energiu skôr odoberajú. Ja jej už v sebe nemám toľko, ako majú Junior a Marcel.
Vaša dlhoročná spolupracovníčka Elena Vacvalová sa viackrát zapovedala, že pred kamery už nepôjde, a teraz moderuje nový program Zlaté časy. Videli ste ju v tom?
Áno. Nebola si istá, či sa dobre rozhodla, keď sa napriek svojim vyhláseniam vrátila, ale každý sme iný. Ju asi predsa len kamera lákala viac. Medzi nami bola taká deľba, že ja som písal scenár, stretával sa s hosťami a režíroval, no na javisku bola jednoznačne lepšia ona. Chcela byť herečka, v nej je komediantstvo viac ako vo mne.
Zostali ste ešte v nejakom kontakte?
Áno, najnovšie spolu hrávame biliard u nášho kamaráta Pištu Wimmera. Pred časom som mu povedal, že aká škoda, že nehrávame biliard ako kedysi a on mi na to: „To je dobrý nápad, zorganizujem turnaj.“ Bolo ich už niekoľko, z čoho mám veľkú radosť.
Sledujete, čo z oblasti humoru ponúkajú v súčasnosti naše televízie?
Vždy hovorím, že ten, kto robí vo fabrike na čokoládu a keď príde večer, otvorí si tabuľku čokolády, tak asi nemôže byť celkom normálny. (smiech) Skôr si pozriem dokumenty o histórii či o vesmíre. Ale cvične si občas prepnem aj na slovenskú zábavu, desať - pätnásť minút, aby som vedel, čo robia iní.
Máte v sebe ešte nejaké nutkanie prísť s niečím novým? Svojho času ste spomínali možné pokračovanie Dereša s názvom Čistá cica.
To ma stále neopúšťa, urobiť takýto kabaret. Dereš bola asi moja najobľúbenejšia relácia, lebo tam som sa mohol vyblázniť aj vďaka kostýmu - tam som nebol za Andrásyho, ale za pána urodzeného. Mnohí ma dodnes tak oslovujú. Napríklad Pavol Rusko. Takže ktovie, aj keď proti tomu pôsobí jednak moja vrodená lenivosť a jednak to, že už mám vnučku. Keď mám tú možnosť, som s ňou, je veľmi zlatá.
Už spolu aj podebatíte?
Má už rok a osem mesiacov a behá ako šarkan. Keď nespí, na sekundu sa nezastaví. To má asi po mojej manželke, po mne teda určite nie. Všelijaké slová už vie vysloviť, okrem opapa, ako by som chcel, aby ma oslovovala. Niekedy mám pocit, že mi to robí náročky, aby ma provokovala. Často totiž so mnou tak žensky koketuje. Tak sa na mňa záhadne pozrie, schová sa, potom zase vykukne. A uprene sa na mňa díva. Neviem, čo si mám o tom myslieť. No skrátka, je to žena. A o tých je známe, že nevedia, čo chcú, ale neprestanú, kým to nedosiahnu. (smiech)
