Nedal sa odradiť ani rozhodnutiami vyššej moci o zatvorení správy. Na vzácne zemplínske bohatstvo nedá dopustiť, preto spolu s parťákmi založil ochranársku ustanovizeň znova. Mapuje rastlinné zloženie biotopov či stav chránených rastlín, a hoci do terénu chodí aj v treskúcich mrazoch, vraví, že má najkrajšie zamestnanie, aké si vie predstaviť.
Ladislav Palko (63) vníma prácu strážcu ako poslanie, obetoval jej už 38 rokov. Hovorí, že s prírodou bol spätý vždy: „Odmalička ma fascinovali lesy. Hneď, ako to bolo možné, som sa prihlásil na Strednú lesnícku technickú školu v Prešove.“ O flóre chcel vedieť čo najviac, tak pokračoval v štúdiu biológie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity P. J. Šafárika.
„Na Správe Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat mám najkrajšie zamestnanie, aké si viem predstaviť. Nastúpil som v roku 1978. Bolo mi veľmi ľúto, keď v roku 1980 padlo rozhodnutie správu v Michalovciach zavrieť,“ spomína botanik. Spolu s kolegom Ladislavom Rovňakom ju preto v roku 1987 založil opäť. „Na začiatku sme boli len dvaja. S nadšením sme sa pustili do roboty...“ hovorí Palko, ktorého srdcovou záležitosťou je Národná prírodná rezervácia Jovsianska hrabina. Tá sa na jar mení na rozprávkovú záhradu chránených bledúľ.
Botanik, ktorý chodí do terénu aj v treskúcich mrazoch, dodáva, že náplňou jeho práce je aj vypracovávanie posudkov. „Moja práca nie je o bezcieľnych prechádzkach prírodou. Mapujem rastlinné zloženie biotopov, stav chránených rastlín...“ vysvetľuje Palko s tým, že les je otvorený ekosystém a musíme dbať na to, aby mohol slúžiť všetkým.
