No ako povedala, nebyť týchto tvrdých podmienok, pravdepodobne by teraz bola na ulici. Namiesto toho je z nej úspešná mladá žena, ktorá si plní svoje sny.
Nikola, v mladosti ste si na vlastnej koži vyskúšali režim v reedukačnom zariadení. Prečo ste sa tam dostali?
Počas základnej školy, keď som mala asi trinásť rokov, som sa dostala do nevhodnej partie v bratislavskej Vrakuni. Všetci boli odo mňa o desať rokov starší. Chcela som byť ako oni. Keď som bola mladšia, vyzerala som staršie, takže mi nikto netipoval, že mám iba trinásť. V partii všetci fetovali. Mňa našťastie zasiahol nejaký pud sebazáchovy, pretože keď som videla, čo to robí s ľuďmi, s ktorými chodím von, zhnusilo sa mi to.
Ako ste sa zo zlej partie dostali až do reedukačného centra?
Bolo to na podnet školy. Mala som toľko vymeškaných hodín, že som sotva dokončila deviaty ročník. Nastúpila som na strednú školu, kam som absolútne nechodila. Neustále som utekala z domu, odžila som si pár nocí aj na ulici. Mama sa mi vyhrážala, že ma dá do polepšovne, ale ja som to nebrala vážne. Až v jeden deň o siedmej ráno u nás zazvonil zvonček, prišla kurátorka s policajtmi, ja som bola v pyžame a zobrali ma preč.
Čo sa dialo potom?
Zo začiatku ma umiestnili do Diagnostického centra v Lietavskej Lúčke. Prišla som do zariadenia, kde to bolo ako v base, všade boli mreže. Vychádzky sme mali minimálne, a to iba v okolí areálu. Všetko nám zobrali, nemohli sme mať pri sebe nič. Boli tam narkomanky, alkoholičky, psychopatky, no rôzny mix. Tam som pobudla tri mesiace a myslela som si, že potom pôjdem domov, lebo som nevedela, že budem mať súdne nariadenú ústavnú starostlivosť do osemnástich. Ale prišlo auto a zobrali ma do Reedukačného centra v Zlatých Moravciach. Bola som psychicky na dne, dávala som to mame za vinu.
Ako to vyzeralo v Zlatých Moravciach?
Bola to dievčenská polepšovňa, čisto ženský kolektív. Bolo nás tam približne 150, od matiek s deťmi až po mladistvých. Išlo o poruchy správania cez feťáčky a prostitútky. V jednej budove sme bývali, aj sme chodili do školy.
Aký tam bol režim?
Veľmi prísny. Budíček o 5.45 hod., rozcvička na chodbe, upratanie postelí, všetkých vecí do komínčekov, škola, rôzne terapie od pracovných až po neviemčo. Museli sme dodržiavať systém a za všetko sme mali body. Ten, kto ich mal dosť, mohol ísť napríklad na prázdniny alebo na vychádzku, ten, kto ich nemal..., veď viete. Učili nás aj pracovným návykom, snažili sa nás zaradiť nazad do života, aby sme vedeli normálne fungovať. Nie je to jednoduché, takých mladistvých priviesť opäť na správnu cestu, preto podľa mňa jednoducho niekedy museli použiť aj tvrdé metódy. Zo začiatku som so všetkými bojovala. Odmietala som ich režim, za čo ma ešte viac strážili.
V kauze resocializačného centra Čistý deň bývalí klienti kritizovali prísne tresty. Zažili ste to aj vy?
Samozrejme, napríklad po tom, ako som sa po prázdninách nevrátila do centra, ale skrývala som sa. Keď ma polícia našla a vrátila som sa do reedukačky, putovala som do basy. Teda do niečoho obdobného, čo sa v centre nachádzalo. Bola tam taká miestnosť, ktorá mala slúžiť na upokojenie človeka. Keď niekto prišiel po úteku nazad alebo niečo vyviedol, tak tam ho strčili. Aj keď to znie hrozne, nebyť tohto momentu možno by som stále bola na ulici. Tam som strávila tri dni a uvedomila som si, že tí ľudia mi chcú dobre.
Čiže vám paradoxne tento prísny trest pomohol?
Celý prísny režim mi pomohol. Nebyť toho, asi by som teraz bola na ulici a robila bohviečo. Rok som potom nemohla ani päty z centra vystrčiť. Zo začiatku ma rodina nemohla navštevovať, neskôr, keď už mohla, vídali sme sa iba z času na čas na jednu hodinu medzi štyrmi stenami. Každý jeden moment, ktorý som si tam prežila, mi pomohol byť tým, kým som dnes. Preto, keď dnes počujem, že sa niekto sťažuje na polepšovňu, hnevá ma to.
Prečo?
Pretože, čo čakajú? Idú do polepšovne, nie do päťhviezdičkového hotela. Nikto, ani jeden z chovancov, sa tam nedostane len tak pre nič za nič a na takýchto ľudí treba tvrdú ruku. Inak si nevstúpia do svedomia. A to majú omnoho uvoľnenejší systém, ako som si pred desiatimi rokmi zažila ja. Keď si občas píšem s vychovávateľkami, tak sa zdá, že o chvíľu budú mať chovanci väčšie právomoci ako odborníci, ktorí s nimi pracujú.
Čo si myslíte o prípade galantského zariadenia Čistý deň?
To, čo sa udialo v Galante, nemôžem súdiť, pretože som tam nikdy nebola. Na druhej strane z vlastnej skúsenosti viem, že ženy vedia byť všelijaké, a myslím si, že pokiaľ žena nedá chlapovi najavo nič, tak sa muž o nič nepokúsi. Ale zasa aj muži sú všelijakí. V každom prípade, prečo taký človek, ktorý bol niekedy drogovo závislý, môže pracovať v takom centre či robiť niekomu terapiu? Podľa mňa by si mali dať veľký pozor, kto v takýchto zariadeniach pracuje. Je tiež zvláštne, že ak sa tam takéto sexuálne praktiky diali dlhodobo, že sa to prevalilo až teraz. Na druhej strane to možno viem aj pochopiť...
Ako to myslíte?
Možno sa to naozaj v niektorých zariadeniach deje, ale nikto nič nepovie, aby nebolo zle. Aj v našom zariadení to bolo tak. Keď sa odohralo niečo zlé, tak sme veľakrát držali spolu, aby sme neboli potrestané a vyhli sa následkom. Môže sa stať, že teraz, keď sa to zmedializovalo, nájde odvahu viac žien a poodhaľujú tajomstvá nejakých zariadení.
Udialo sa niečo podobné aj vo vašom zariadení?
Aj keď sme boli čisto ženské zariadenie, mali sme aj mužov vychovávateľov a boli u nás dievčatá, ktoré po nich veľmi šli. O ničom podobnom, ako sa odohralo v Galante, však neviem. Mimochodom, celkom nerozumiem, prečo to všade nie je rozdelené na mužov a ženy. Za mojich čias, ešte aj keď nás prišli navštíviť z chlapčenskej polepšovne, tak každý náš pohyb sledovali, len aby sa niečo neudialo. A teraz existujú v pohode všetci spolu a nikomu to neprekáža. Podľa mňa ženy v takýchto zariadeniach by mali byť od mužov oddelené.
Vám sa po návrate z reedukačky podarilo zaradiť nazad do života. Čo vám pomohlo?
Najmä režim v polepšovni. Dokonca som ako jediná z dievčat skončila školu s vyznamenaním. Po návrate som začala pracovať. Ako vyučená krajčírka som napríklad ručne šila svadobné šaty v jednom salóne, neskôr som si zriadila vlastný detský kútik, kde som detičky učila aj tancovať. Dnes pracujem v gastronomickom odbore. A keď ste sa pýtali, čo mi pomohlo zaradiť sa do života, bol to určite tanec. Začala som tancovať v HipHop fakulte v Petržalke a veľmi mi to pomáhalo. Viedla ju Melánia Kasenčáková s Johnym Mečochom, v tom čase ešte tvorili pár. Mávali sme trojhodinové tréningy, čiže z roboty som utekala rovno na tréning. Chodili sme po rôznych súťažiach, na vystúpenia, bolo to krásne obdobie. Aj keď už teraz netancujem, mojím snom je otvoriť si raz tanečnú školu. A viem, že sa mi to podarí.
