Po tom, čo pre chorobu na 7 mesiacov vypadol z televízneho kolotoča, sa ho mnohí pýtali, ako to znáša. Odpovedal so skromnosťou sebe vlastnou: „Na mne nestojí a nepadá svet. Ani koniec nejakého seriálu,“ vyznal sa v knihe Silvii Lispuchovej Ako sa stať celebritou. Koniec seriálu ho, zasiahol. „V Paneláku som zažil nádherných sedem rokom,“ povedal Slezáček. Správa o jeho smrti zaskočila aj tvorcu Paneláka Andyho Krausa.
Ako ste prijali smutnú správu o smrti pána Slezáčka?
- Správa ma zaskočila, hoci sme všetci vedeli, že pán Slezáček má zdravotné problémy. Ale bolo obdobie, keď to vyzeralo, že bude všetko fajn, a že bude všetko naj. No a z ničoho nič mi príde esemeska, že zomrel. Zostal som jemne v šoku a musel som to chvíľu spracovávať.
Aký bol ako herec na pľaci?
- To ja ťažko môžem hodnotiť. Pre mňa bol úžasný, keď som ho videl v divadle. V Paneláku bol obsadený absolútne trefne. Najviac sa mi vryli tie chvíle, keď sme sa rozprávali počas prestávok sami dvaja. Raz za čas, keď som prišiel na výrobu, sme vybehli na cigaretku. On si zvykol medzi klapkami ,vyvenčiť‘ psíka a zároveň si zapáliť. To boli najintenzívnejšie momenty, aj keď sme sa bavili o bežných veciach ako o futbale, politike, trošku sme si zanadávali... Keď mal obdobia, že na začiatku liečby bol veľmi vyčerpaný, tak sme písali jeho postavu tak, že je v Austrálii. Dohodli sme sa a povedal som Jurajovi, keď nastupoval na liečbu, že budeme čakať, kým sa ohlási.
Bol otvorený, hovoril o chorobe?
- Nie. Nikdy sme sa o tom nebavili. My sme tie témy nemenili. Aj keď choroba prepukla a stretli sme sa, on bol ten, ktorý určoval témy.
Nikdy sa vraj nesťažoval...
- Nie. Neviem, či len nechcel zaťažovať ostatných, ale čo som ho ja zažil... nemám pocit, že by sa tej téme chcel vyhýbať, ale jednoducho to bral tak, že načo sa o tom baviť, keď je plno iných, lepších tém.
Mal niečo spoločné s postavou Emila Blichára?
- Niečo sa tam nájde, už keď sme tú postavu písali s Tomášom Jančom, tak sme chceli, aby to bol Juraj s Dačou. Vedeli sme o ňom, že vie tak jemne podpichnúť v tom dobrom slova zmysle. Že rád hádže bonmoty, keď trafí klinec po hlavičke, to je asi to, čo majú spoločné. To dobrosrdečné podpichovanie všetkých naokolo.
Čo vám bolo na ňom sympatické?
- V rámci debát, či už keď sme boli sami ale aj vo väčšej skupinke, miloval som na ňom, že dlho nepovedal nič a potom povedal jednu hlášku, jeden bonmot a všetci sme ľahli. Pretože to trafil absolútne presne.
