Na svetovom šampionáte zrakovo hendikepovaných v Bostone získal bronzovú medailu, čím si vytvoril svoje osobné maximum. Zrak začal Marián pomaly strácať na základnej škole. Hoci postupne oň prišiel úplne, nepoložilo ho to. Práve naopak. Začal sa venovať športu a ním prekonával svoj hendikep.
K halovému veslovaniu ho priviedla náhoda. „V Šintave máme veslársky klub, kde je trenažér, ale chodíme aj na vodu. Celkom ma to chytilo, a tak som sa okrem tandemovej cyklistiky, bežeckému lyžovaniu a kolkov začal venovať aj veslovaniu,“ netají všestranný športovec, ktorý má veslársky trenažér dokonca i doma. „Práve tieto podmienky majú veľký podiel na tom, že som v Amerike získal bronzovú medailu. Pred rokom som bol štvrtý, takže pomaly sa predsa len zlepšujem,“ vraví s úsmevom Marián, ktorý sa veslovaniu venuje tretí rok.
„Pred súťažou trénoval naozaj tvrdo. Na trenažéri jazdil trikrát do týždňa, dvakrát bol na vode a okrem toho cvičil v posilňovni,“ pridal tréner Michal Lipovský. Nevidiaci majú na paralympijských hrách aj veslovanie na vode, pre Slovákov sú však na nich takmer nesplniteľné podmienky, čo Mariána trápi. „Ide sa štvorka bez kormidelníka, pričom tam musí byť nevidiaci chlap, telesne postihnutá žena, slabozraký chlap a mentálne postihnutá žena, no a toto my dať dokopy nevieme. Je to škoda, lenže také sú kritériá,“ povzdychol si Marián.
Bronz z Bostonu na „trati“ dlhej 1 km má preto pre neho veľkú cenu. „Na šampionáte som nechcel sklamať. Z jedenástich dní som bol desať na tréningoch. Veslovanie striedala cyklistika spolu s posilňovaním. Podriadil som tomu jednoducho všetko, čo bolo treba. A vyšlo to,“ skonštatoval spokojne na záver nevidiaci veslár, ktorý verí, že o rok by to mohlo byť ešte lepšie.
