Z viac ako 20 maturantov prišiel úplne sám. Jeho rovesníci takmer všetci zomreli. Zostali len traja, zvyšní dvaja spolužiaci sú ťažko chorí. Vitálny dôchodca napriek tomu nezaháľal a priniesol aj vlastné tablo.
Michalovi (85) spolužiaci z Gymnázia v Trnave, ktoré ukončili maturitnou skúškou v roku 1950, takmer všetci zomreli. „Minulý rok sme prišli na stretávku už len traja. Tento rok som zostal sám. Spolužiak, ktorý je kňaz, je veľmi ťažko chorý a leží. Ďalší je zase na vozíku a nevládny,“ začína svoje rozprávanie.
Na Gymnázium do Trnavy nastúpil v roku 1942 a celých osem rokov sa poctivo učil. Školu začalo vtedy študovať 64 žiakov – samí chlapci. Skončilo ich len 24, z toho väčšina boli už vtedy kňazi. „Niektorí sa z vojny nevrátili a niektorí odišli do zahraničia, preto nás maturovalo menej,“ hovorí.
Odvtedy sa všetci gymnazisti okrem jedného, ktorý odišiel do Kanady, schádzali. „Stretávku som pravidelne organizoval každých päť rokov, po šesťdesiatke každý rok. Naposledy sme sa všetci videli na päťdesiate výročie. Odvtedy nás chodilo vždy menej a menej,“ vraví bývalý učiteľ, ktorý celých 50 rokov učil v škole v Senici a neskôr v Šaštíne.
Učil aj Čaploviča
„Mnoho mojich žiakov je dnes lekárov. Dokonca som učil aj bývalého ministra školstva Dušana Čaploviča. Bol to taký priemerný žiak a veľký výmyselník,“ prezradil Michal, ktorý sa zaoberá aj archeológiou. Podľa neho je dnes v školách všetko iné. „Nikdy sa nestalo, že by sme odvrávali. Učiteľ bol pre nás vždy vzorom,“ spomína dôchodca.
A čo odkazuje dnešným žiakom? „Učte sa poctivo a veľa,“ dodáva. V živote zažil chudobu aj slávu, no nikdy nespyšnel a je vďačný za všetko, čo mu život dáva. Želá si už len jediné. „Som rád, že som sa dožil takého dlhého veku, a želám si, aby som stále vládal chodiť, pretože len to ma udržuje v dobrej kondícii a nálade,“ dodáva dôchodca, ktorý napriek tomu, že zostal z bývalého gymnázia vitálny už len on, bude naďalej chodiť každý rok na stretávku.
