Jarmila Lajčáková-Hargašová sa s tým musela vyrovnať po svojom a kvôli milovanému mužovi spravila v živote viaceré kompromisy. O tom, aký je to život a po čom najviac túži, prehovorila otvorene pre Nový Čas Nedeľa.
Bolo to preto, lebo manžel bol a stále je vo vláde. Nemyslím si, že by moje pôsobenie v spravodajstve bolo reálne konfliktom, ale vždy sa nájde niekto, kto môže namietať. A keďže sa v televízii tomu chceli vyhnúť, dohodli sme sa na športe.
Držia si kolegovia od vás ako od manželky ministra odstup, alebo vám dávajú najavo, že to máte v živote ľahšie?
S väčšinou z nich sa poznáme roky. Nie je dôvod, aby sa správali inak. Je jedno, či som na ambasáde, v televízii alebo kdekoľvek - správam sa rovnako. Vyšla som z kopaníc a z prostredia, kde sme nemali strieborné príbory. Myslím si, že mám v sebe dostatok pokory. A to, že mám jednoduchší život, je len laický pocit. Keď ma ľudia stretnú so šiestimi taškami a ešte s vešiakom z čistiarne pomaly v zuboch, tak sa na mňa prekvapene pozerajú a zrejme sa v duchu pýtajú, kde mám to služobníctvo. (Smiech) Ale aj my žijeme reálny život ako ktokoľvek iný. Skôr vidím negatíva v tom, že sme stále na očiach, všetci nás sledujú a môžeme si dovoliť oveľa menej ako ostatní.
Nedávno ste rekonštruovali vilu pod bratislavskou Železnou studienkou, v ktorej bývate. Ani pri tej ste nemali žiadne výhody?
Keď mi niekto povedal, že v našom prípade to bolo určite jednoduchšie, dokázalo ma to poriadne nahnevať. Ľudia z firiem, s ktorými sme spolupracovali, tvrdili, že sa im pri vybavovaní papierov pre nás stávali veci, aké pri iných nie. Úradníci boli v našom prípade oveľa dôslednejší, preto aj rekonštrukcia trvala dlhšie. A ešte musím podotknúť, že to nie je len náš dom, ale je to bytový dom, kde naši susedia vlastnia dva byty.
Ako sa vám tam býva?
Fantasticky, veď sme tam bývali už aj predtým. Užívame si, že sme v meste a zároveň v lese. Keď sa manželovi podarí prísť domov aspoň o desiatej večer, chodievame sa v noci po lese prechádzať. To sú naše najmilšie chvíle. Sme na vzduchu, máme pohyb a môžeme sa porozprávať...
Slovensko bude už o pár dní predsedníckou krajinou EÚ. Ako sa to týka manželky ministra zahraničných vecí?
Raz za pol roka býva neformálne stretnutie ministrov zahraničných vecí. Na Slovensku to bude prvý septembrový víkend. Je to jediné stretnutie, ktoré je aj s manželkami, hoci majú oddelený program. Takže príprava je aj na mne. Cítim zodpovednosť, pretože chcem našu krajinu ukázať v tom najlepšom svetle, hoci manželky ministrov zostanú len v Bratislave. Často sa stáva, že zahraničných diplomatov fascinujú u nás veci, ktoré my berieme ako samozrejmosť...
Ale mnohí z nás vnímajú už len tie negatíva...
Na Slovensko sa pozerám s odstupom, keďže som mala možnosť žiť aj v zahraničí a môžem porovnávať. My sa veľmi podceňujeme a sme trochu aj nevďační za to, čo máme. Ja som napríklad nezažila západoeurópsku metropolu, kde by sa človek mohol napiť tečúcej vody ako u nás. Je to obrovský dar, ktorý my považujeme za samozrejmosť. Sťažujeme sa každé ráno na zapchaté cesty, ale tie sú v každej metropole. Neuvedomujeme si ani to, aký tu máme vzduch. Okrem podceňovania a závisti máme ešte jednu národnú črtu - uznáme niekoho až vtedy, keď sa mu niečo podarí v zahraničí.
Je známe, že váš manžel je pracovne taký vyťažený, že sa vídavate málo. Dúfali ste, že po marcových voľbách už nebude vo vláde a vy si ho s rodinou viacej užijete?
Stále čakám, že jeho ďalšia pozícia bude o tom, že už budeme môcť žiť ako normálni ľudia. Len neviem, či je to celkom splniteľné. Manžel by asi nevedel zvoľniť tempo, aj keď často hovorí, že by si to vedel predstaviť. Žiaľ, nie je to ešte reálne.
Viete odhadnúť, koľko asi dní v roku je doma?
Podľa štatistiky bol minulý rok v zahraničí 166 dní. A keď je na Slovensku, tak tých dní, keď príde pred polnocou, je menej ako tých po polnoci. Navyše si domov nosí štós papierov v angličtine, ktoré musí ešte prečítať. Takže naše noci sú krátke a manžel s obľubou hovorieva: „Máme málo hodín, musíme spať rýchlo.“ Pre nás je každý spoločný obed alebo večera sviatok. Stretnúť sa doma je u nás veľký problém...
Aké to je, byť manželkou ministra zahraničia?
Nie je to jednoduché vzhľadom na manželovu zaneprázdnenosť a cestovanie. U nás sa perie dennodenne, za týždeň je to aj štrnásť košieľ. A už by som si mohla dať patentovať, ako sa skladajú košele a obleky do malého príručného kufríka. Ja tam poskladám oblek, šesť košieľ, niekoľko viazaniek, kozmetiku a ešte sa tam musia zmestiť aj jeho papiere. A nič z toho nesmie byť dokrčené. (Smiech)
S dcérou Vaneskou (24) ste žili dlho sama. Vydali ste sa a zase ste v podstate sama, tentoraz s druhou dcérou Larou (13). Netrápi vás to ani trochu?
Klamala by som, keby som tvrdila, že neboli situácie, keď som bola už aj nahnevaná a povedala som, že je toho na mňa veľa. Manžel však našťastie vie oceniť, čo pre rodinu robím, a váži si to. Občas si aj poplačem, príde mi to celé ľúto, ale keď potom vidím od neho pozitívnu reakciu, tak ma to nabije energiou, vleziem znova do toho záprahu a ťahám ďalej. Niekedy mám pocit, že žijem v neustálom cvale. Život popri mne prechádza a nestíham si ho uvedomovať. Mám ho vyrátaný na minúty, v manželovom prípade je to na sekundy, takže ho prevádzkou domácnosti ani neobťažujem. Áno, bola som zvyknutá, že som bola na všetko sama, ale niekedy by mi určite bolo príjemné, keby som sa o to mohla s niekým podeliť. Ale viem, že manžel tak isto pracuje, a nakoniec, celú starostlivosť o rodinu som na svoje plecia prevzala dobrovoľne.
Váš manžel je vo vláde Roberta Fica a toho si v marcových voľbách neprialo viac ako 70 % ľudí na Slovensku. Nestretli ste sa v tejto súvislosti s negatívnymi reakciami?
Nie, skôr naopak. Ľudia, najmä na vidieku, si myslia, že môžem niekomu vo vláde niečo odkázať... S anonymom sme sa stretli len vtedy, keď bol manžel vo funkcii vysokého predstaviteľa OSN pre Bosnu a Hercegovinu. Bola to krízová situácia a boli aj chvíle, keď som sa o manželov život bála. Ale keď máte doma deti, nechcete dávať strach a obavy najavo, aby ste to na ne neprenášali.
Dovolíte si v súkromí okomentovať kroky vlády, s ktorými nesúhlasite?
Som bežný občan a, samozrejme, pozerám sa okolo seba a množstvo vecí vidím. Na druhej strane viem, že mnohé veci, ktoré čítate a počujete v médiách, sú zjednodušené, mnohé fakty sú postavené veľmi jednostranne, a to bez ohľadu na to, kto je vo vláde. Prostredníctvom manžela mám možnosť nahliadnuť do zákulisia a moje obavy sa ani tak netýkajú vnútropolitickej scény, ako skôr ďalšieho smerovania vo svete.
Čoraz častejšie sa spomína hrozba vojny vzhľadom na to, čo sa deje vo svete i v našom okolí...
Roky sme si mysleli, že ohniská nepokojov sa nás netýkajú, žili sme v závetrí s vedomím, že nám sa niečo také stať nemôže. Od dobroty už niektorí nevedeli, čo so sebou. Teraz sú nepokoje bližšie a ja nepoznám vo svojom okolí človeka, ktorý by občas netrpel obavou a úzkosťou z toho, čo nás čaká v budúcnosti. Ale aj na to existuje len jeden recept. Povedať si, že si treba užívať každého dňa, myslieť pozitívne a nemyslieť príliš dopredu. Zaujímavé je, že práve ľudia v Srbsku nám spomínali, že počas vojny prežívali jedno z najkrajších období svojho života.
Ako je to možné?
Vraveli, že sa stretávali, rozprávali sa, spievali, pretože nikdy nevedeli, či to nie je ich posledný deň v živote.
Vášho manžela nominovalo Slovensko za kandidáta na post generálneho tajomníka OSN. Vraj jeho šance nie sú zanedbateľné. Ak by uspel, sťahovali by ste sa do New Yorku?
Zatiaľ ide iba o kandidatúru. Je to zdĺhavý proces a zatiaľ ide len o hypotézu. Uvažovať o tom, čo by bolo keby, nemá zmysel.
Z vašej Vanesky je krásna mladá žena. Skončila už štúdium psychológie v Londýne?
U nás skončila bakalára, v Londýne si robí magisterku. Študuje psychoterapiu a poradenstvo. Škola sa jej veľmi páči, ale život v Londýne až tak nie. Myslím si, že sa ho rýchlo nabažila a viac ju to ťahá domov, čo ma teší.
Na internete sa objavila jej fotka s priateľom. Prezradíte, kto to je?
Nechcem hovoriť za nich, ale je z Bratislavy.
Takže ste pripravená stať sa babičkou?
Určite, Vanesa je rodinný typ, deti miluje a ony milujú ju. Keď sa mi v mojich 26 rokoch mala narodiť, v karte som mala napísané – Pozor, staršia prvorodička! (Smiech) Úprimne sa teším z toho, že sa necítim stará a ona je už dospelá. Vychutnávam si situáciu, že sme v podstate kamarátky, aj keď mám ešte Laru, ktorá je v puberte. Ale aj to je milé obdobie a máme už svoje skúsenosti. (Smiech)
Ako si rozumie s vaším manželom? Predsa to nie je jej biologický otec.
Majú úžasný vzťah. Manžel je pre obe dievčatá mužský vzor, autorita a radca v životných situáciách.
Akým smerom sa uberá mladšia Lara?
Miluje muziku, hrá na keyboarde a sadá si k nemu, aj keď si už úlohy do ZUŠ nerobí. Takže hrá, spieva, tancuje a hudba hučí ešte aj v aute, keď ideme do školy. Keď to už nemôžem vydržať, tak mi povie, že to je prvý znak toho, že som už stará. (Smiech) Som rada, že ju hudba baví, ale je dosť dobrá žiačka na to, aby sa okrem nej venovala aj niečomu inému.
Nepatrí sa žene pripomínať vek, ale tento rok oslávite päťdesiatku. Čo by ste si, okrem zdravia, prijali?
Viem, že je to vek, keď zdravie nie je už len fráza. Ale priala by som si, aby sme si viac stihli užívať život, deti, aby sme mali viac času na bežné veci... Trochu sa zastaviť a užiť si tie chvíle. Nechcem veľkolepú oslavu, ale chcela by som ísť s manželom sama na dovolenku, o ktorej obaja snívame. Niekde, kde by nebol signál, nefungoval notebook ani telefón, to by bolo úžasné. (Smiech)
