Spomínam si, ako som pred dvadsiatimi rokmi šliapala niekoľko poschodí s malou dušičkou k bytu Kronerovcov na bratislavských Palisádach. Rešpekt mi nedal takmer dýchať. A potom sa otvorili dvere a v nich stál samotný maestro. Prekročením prahu bytu v bratislavskom Starom Meste opadli zo mňa všetky obavy, hoci spomínaný rešpekt zotrval po celý čas mojej pracovnej návštevy. A počas nasledujúcej hodiny sa mi potvrdilo to, čo platí dodnes – čím väčší umelec, tým pokornejší.
Bola som zvedavá na tajomstvo popularity Jozefa Kronera, ktorý si podmanil obecenstvo, vždy keď vyšiel na javisko. A viete, čo na to povedal? „Moja múdra mať mi vždy vravela: Synček, keď už si budeš myslieť, že veľa vieš, nože spokornej a začni od začiatku. Je veľmi dôležité neskĺznuť do nafúkanosti v domnienke, že som ktosi. Ten pocit pokory dáva človeku obrovskú vnútornú silu. Je to čosi ako viera. Môžem byť akokoľvek tvrdý k nespravodlivosti, brániac svoju pravdu, ale pred sebou zostanem pokorný,“ vyhlásil skromne.
Besné deti
Herec pochádzal z dvanástich detí, a keď začal spomínať na rodný Staškov a na mladé letá na Kysuciach, zvláčneli mu oči. „Môj otec bol železničiar, a tak detstvo som prežil na stanici. Okrem maminých spievaniek ma zobúdzal piskot lokomotív,“ prezradil Kroner. Jeho rodičia pochádzali z Liptova a tam sa im narodilo prvých šesť detí. Ostatné sa narodili na Kysuciach. „Až do staroby sme sa tak láskyplne harkali: Hybaj, ty Lipták! Ale, čo hovoríš, ty Kysučan?“ smial sa pri šálke čaju, ktorý nám obom k rozhovoru pripravila pani Kronerová.
Mama s otcom to pri toľkých šarvancoch a kysuckej biede nemali ľahké. A že pri takom kŕdle detí sa všeličo prihodilo, je viac ako isté. „Siedmi súrodenci sme boli liečení na besnotu,“ prekvapil ma herec a ja som mala pocit, že kútikom oka sleduje, ako zareagujem. No ako... Povedala som, že tomu neverím! Tak mi vysvetlil, ako to bolo.
„Keďže sme milovali zvieratká, prichýlili sme zatúlanú mačku, ktorá však bola besná. Poškriabala nás, pohrýzla a siedmich nás poslali do Pasteurovho ústavu do Košíc. Lekár poúčal otca, že koho mačka poškriabala od pása hore, ostane v nemocnici 21 dní, a koho od pása dolu, tak len 14 dní. A keďže otec chcel mať chvíľu pokoj od šantivých detí, všetkým nám prikázal, aby sme povedali, že nás každého poškriabala hore. Keď sme sa po troch týždňoch vrátili na Kysuce, mamička zaslzila od radosti, že sme zdraví, ale otec zalamentoval: Dočerta, veď tí sú ešte besnejší, ako keď tam išli!“ smial sa herec, ktorému beťársky výraz z tváre nevymizol ani v starobe.
Rybár od srdca
O Jozefovi Kronerovi bolo známe že miloval rybárčenie a pre túto vášeň si našiel čas vždy, aj v starobe, ktorá mu ubrala síl. „Mojou doménou je muškárenie,“ prezradil a asi som sa čudne zatvárila, lebo hneď mi aj vysvetlil, čo to znamená. „To musíte chodiť celé kilometre pozdĺž rieky a tou umelou muškou lákať pstruha alebo lipňa. Muškárov nazývajú šľachtou medzi rybármi. Je to najkrajšia rybárčina, vyžaduje si dobrú znalosť prírody,“ povedal a hrdo dodal:
„Ja som si dokonca robil mušky! To treba pozorovať hmyz, ktorý sa vyskytuje v tej oblasti, a podľa toho si naviazať mušku. Chce to nemalý um a šikovnosť,“ zamyslel sa herec, ktorému sa viackrát podarilo zaloviť si aj v morských vodách, na čo bol patrične pyšný.
„Nechytám ryby bez toho, že by som sa nestretol s domorodými rybármi. Pamätám si na Bulharsko, keď som prebdel celú noc, rybári totiž chodia loviť nadránom. Boli tam už nejakí zahraniční turisti s nádhernými udicami. Zrazu vidím, na bicykli ide človiečik so zamastenou taškou na riadidlách. Povedal som si, že to je môj človek! Počkal som, kým si oprel bicykel, a podišiel som k nemu. Vravím mu: Dáme koňak, drugar? A on na to, že za što? Tak mu hovorím: Ja rybak, ty rybak... Po treťom či štvrtom poháriku začal otvárať tašku. Na to som čakal. Dal mi jeden báječný silon, volal to čepare – hrubý silon, na ktorom je množstvo tenších silonov s háčikmi. Všetci tí Kanaďania a Francúzi, čo tam chytali ryby, len tak oči otvárali, keď sme naraz vylovili dvanásť rybiek!“ svietili mu oči aj po rokoch.
Keď som si Kronera predstavila, ako debatuje s bulharským rybárom pri štamperlíku pri vode, bolo mi všetko jasné. Spomienky robili tohto človeka šťastným. Možno viac ako prítomnosť, hoci keď privoňal k čerstvému koláču od svojej drahej manželky Terezy, mimochodom, tiež vynikajúcej herečky, pookrial a slastne vzdychol: „No uznajte, človek sa musí tešiť zo všetkého!“
Dobyl Ameriku
Jedným z najznámejších filmov, ktorý Kroner nakrútil, je bezpochyby Obchod na korze, ktorý dostal v roku 1966 Oscara. Vďaka tomu sa dostal aj za veľkú mláku a Amerika rodáka zo Staškova spočiatku vystrašila. „Ale dostalo sa mi toľko priazne, ošperkovali ma modrou stuhou Americkej akadémie, ktorú dostal napríklad Hillary, ktorý prvý vyšiel na Mount Everest, a udelili mi túto vzácnu cenu za upevnenie rodiny. Bol to krásny pocit, veď z tých Kysúc dostať sa čo len kúsok za humná je veľká vec a mne sa to, s mierou vrchovatou, podarilo,“ povedal skromne veľký umelec.
Ani na sklonku svojho života neprestal myslieť na to, že sláva je poľná tráva. Keď som sa ho na odchode spytovala, čo ho posilňuje v jeho vyťaženom živote, bez premýšľania povedal: „Pokora!“ A potom dodal: „Raz sa ma pýtali nejakí novinári, či verím v Boha. Odpovedal som, že áno. Verím v Boha mojej matky, ktorej jej viera umožnila vychovať dvanásť detí k statočnosti. A to je pokora...“
