Týranie žien je krutou súčasťou slovenskej reality: Násilníkmi sú najčastejšie bývalí partneri!

Vyhrážky, násilie, vražda. Až takto tragicky sa, žiaľ, niekedy končia príbehy žien, ktoré sa stali obeťou násilia zo strany svojho partnera.

Zatiaľ posledným takým prípadom je smrť Dagmar († 45), ktorú zavraždil bývalý milenec Štefan († 37). Hoci mal tento zločin zrejme aj iné pozadie ako iba majetnícke sklony partnera, nezmenšuje to váhu tohto problému. Násilie na ženách sa každý deň odohráva niekde v našom okolí. Násilníci, ale aj obete o tom mlčia.

To, čo možno mnohí považujú za bežné a vidia to ako rutinu v domácnosti, v skutočnosti môže znamenať vážny problém. Prehliadanie násilníckeho správania partnera, či už samotnou partnerkou, alebo aj spoločnosťou, môže mať tragické následky. Násilie na ženách totiž neznamená iba fyzické útoky. Páchať sa dá aj psychicky, sexuálne či ekonomicky. Čo robiť, ak sú vo vzťahu na dennom poriadku vyhrážky, nátlak či obmedzovanie?

Drsné čísla

Najčastejšie sa medzi partnermi objavuje psychické násilie, ktoré je často súčasťou aj fyzického či sexuálneho násilia. Podľa výskumu Európskej agentúry pre ľudské práva ho na vlastnej koži zažilo až 47 % Sloveniek. Mnohé z nich si však neuvedomujú či nechcú uvedomiť, že to, čo sa v ich vzťahu deje, už prekračuje všetky hranice.

„Miera uvedomia si, že ide o násilie, sa môže u žien líšiť. Niekedy na Národnú linku pre ženy volajú tie, ktoré si nie sú isté, či to, čo zažívajú, je násilím, a potrebujú sa o správaní svojho manžela či partnera porozprávať,“ hovorí sociologička Barbora Holubová, ktorá sa téme násilia na ženách venuje už dlhé roky. To, do akej miery si nevhodné zaobchádzanie pripúšťame a čo už považujeme za násilie, je teda aj vecou informovanosti a poznatkov o ňom. Sú však prípady, keď treba konať.

Raz a dosť

Násilný muž si svoje konanie dobre uvedomuje. Pokiaľ sa mu po prvom, druhom, treťom raze nič nestane, môže ho beztrestne opakovať donekonečna. „Muži, ktorí sa k svojím ženám či partnerkám, ale aj k deťom správajú, ako keby ich vlastnili, sú dominantní a násilní a neprimerane si uplatňujú svoju autoritu, by mali vyhľadať pomoc,“ tvrdí sociologička. Psychologička Zdenka Némethová, ktorá sa špecializuje na partnerské a manželské problémy, má v prípade násilia vo vzťahu jasno.

„Len čo na terapii zistíme, že v partnerstve prišlo k násiliu, máme dohodu, že už sa to nesmie nikdy opakovať. Pokiaľ by sa to opakovalo, treba, aby človek podstúpil individuálnu terapiu. Pokiaľ je človek závislý od nejakej návykovej látky, tak musí, samozrejme, podstúpiť aj liečenie,“ hovorí Némethová. Ak sú násilné útoky opakované, ženy by si mali uvedomiť, že násilie samo od seba neprestane. „Ženy by mali mať na pamäti, že násilnícky partner sa nezmení, ale taktiež, že sa takéto správanie nedá ničím ospravedlniť a nikto nemá právo páchať na nich násilie. Ani keď je to životný partner!“

Bývalí partneri

Ženy však nezažívajú násilie iba zo strany partnera, často je násilníkom práve ich ex. Podľa sociologičky Holubovej je takýchto násilí dokonca viac. „Výskumy ukázali, že skúsenosť s fyzickým alebo so sexuálnym násilím počas svojho života zo strany súčasného partnera zažije 12 % slovenských žien, zatiaľ čo zo strany bývalého partnera je to až 26 %.“

Psychologička Némethová si myslí, že u bývalých partnerov takéto situácie nastávajú preto, lebo rozchod nebol ich rozhodnutím. „Štatistiky nehovoria o pozadí, za akých okolností sa partneri rozišli. Žiarlivosť alebo majetníckosť však môžu nastať u partnerov, ktorí boli odmietnutí. Chcú získať partnera späť a častokrát sa o to snažia manipuláciou a vyhrážkami.“

Posledné slovenské prípady, ako prípad Dagmar (†45), však odkryli štrbiny v systéme. Jej bývalý manžel z jej smrti obviňuje políciu. Vraj nekonala, keď ju žiadala o ochranu pred ohrdnutým exmilencom Štefanom (†37), ktorý ju nakoniec minulý piatok zastrelil a potom aj seba. Polícia teraz preveruje, či náhodou muži zákona nepochybili.

„Do hry môžu vstupovať viaceré faktory. Od zľahčovania, neprofesionality, necitlivosti zodpovedných orgánov až po ich preťaženosť, nedostatočné vzdelanie. Problémom sú tiež nepísané pravidlá konkrétnych obvodných policajných oddelení o tom, ako postupovať či nepostupovať v takýchto prípadoch. Z rozprávania s príslušníkmi polície zase vieme, že si myslia, že majú zviazané ruky, že ich zákon nepustí. Záleží na profesionalite polície, ako k takýmto prípadom bude pristupovať,“ tvrdí si Holubová.

Sklony k násiliu

Otázne je, či sa takýmto smutným koncom a celkovo páchanému násiliu dá predchádzať. Napríklad odhalením násilných sklonov partnera už v začiatkoch vzťahu. Némethová si myslí, že v počiatkoch vzťahu sa dajú násilné sklony takpovediac utajiť. „Nemusíme ich dať na sebe znať. Všetko sa to môže prejaviť, až keď sa cíti jeden druhým istý. Určité varovné signály sa dajú vnímať. Napríklad môžeme vidieť, ako ten človek zaobchádza s druhými ľuďmi. Napríklad keď ho zažijeme pod vplyvom alkoholu. To sú situácie, keď sa človek ťažko ovláda. Napriek tomu v počiatku vzťahu sa to dá ťažko odhaliť. Máme tendenciu sa pred tým druhým javiť v lepšom svetle a môžeme sa do značnej miery kontrolovať.“

Je však možné, aby sa, naopak, z partnera vykľul násilník až po rokoch? „Myslím si, že sčista-jasna, že by bol človek celý život baránkom a po desiatich rokoch sa z neho stane úplne iný, agresívny človek, to samo o sebe asi nie je možné. Pokiaľ na to nevplývajú iné faktory. Ako sú napríklad návykové látky alebo nejaká choroba s následkami. Taktiež môže byť spúšťačom nejaká trauma. Ale nemyslím si, že by to u človeka bez násilníckych sklonov mohlo vyústiť až do takejto situácie,“ tvrdí Némethová.

Tlak verejnosti

Sklony k násiliu však v žiadnom prípade nie je dobré prehliadať. Násilnícki partneri totižto neuznávajú hranice vo vzťahu. „Ženy vnímajú ako svoje vlastníctvo. Myslia si, že majú právo na svoje správanie. Majú pocit, že ich vzťah oprávňuje kontrolovať, usmerňovať či nariaďovať,“ vysvetľuje Holubová.

Niektoré ženy sa odhodlajú so svojimi problémami zdôveriť, iné si nechávajú svoje trápenie pre seba... „Mlčia často z veľmi pádnych dôvodov. Je to napríklad strach z násilníka, strach, že ju nikto neuchráni, že si nepomôže, že jej nikto nebude veriť či strach o deti. Dôvodom však býva aj neodôvodnené sebaobviňovanie, dokonca hanba za to, že jej partner je násilný.“ Dôvodom mlčania však môže byť aj tlak spoločnosti.

„Širšia rodina alebo aj cirkevné kruhy môžu vyvíjať na ženu tlak na udržanie manželstva v zmysle - v dobrom aj v zlom.“ Psychologička Némethová však hovorí aj o akejsi emočnej pripútanosti k násilníkovi. „Násilnícky muž si nenájde silnú ženu, pretože tá mu bude vzdorovať a nebude si môcť dovoliť na nej kompenzovať svoje nedostatky. Preto sa stáva, že ženy, ktoré dlhodobo v takýchto vzťahoch fungujú, sú slabšie osobnosti, sú od partnera často závislé a zostávajú vo vzťahu zo strachu.“

Odchod zo vzťahu

Ženy sa často iba ťažko dostávajú z podobných zväzkov, pretože takmer nikdy to nie je iba čierne. „Musíme si uvedomiť, že ženy milujú svojich partnerov a tie vzťahy často bývajú čierno-biele. Sú obdobia, keď je vzťah úplne fantastický a krásny a všetci takého partnera závidia, ale vie sa to zvrtnúť aj na úplný opak, keď sa dejú veci, o akých sa bavíme. Je to ako na hojdačke,“ objasňuje psychologička. Odchod od násilného partnera je aj z tohto dôvodu zložitý.