S veľkým jedákom, bojovníkom za spravodlivosť a čoskoro štyridsiatnikom Robom Jakabom sme sa rozprávali v jednej z lepších bratislavských reštaurácií nad tatárskym biftekom.
Tento rok oslávite štyridsiatku. Ako ste s tým vyrovnaný?
Fúha, ja sa cítim mentálne tak medzi osemnásť až dvadsať. Fyzicky to na štyridsiatku tiež nevyzerá, ale v niektorých veciach som opatrnejší. Napríklad pokiaľ ide o lyžovanie – vždy som hovoril, že mám viac odvahy ako techniky, bez problémov som išiel po hlave dolu svahom, no teraz to nerobím. V každom prípade si však myslím, že keď mi niekto bude gratulovať a vysloví „všetko najlepšie k štyridsiatke“, tak tomu stopercentne nebudem veriť.
Dosiahli ste to, čo ste si dajme tomu pred dvadsiatimi rokmi naplánovali?
Ja som si nikdy nerobil tabuľkový plán – v tomto veku chcem mať prvé auto, v tomto prvú hypotéku, ženu, dieťa... Skôr som sa nádejal, že keď budem na sebe pracovať, tak sa postupne niekam dopracujem. Hoci sa ma novinári pýtajú, ktoré sú moje vysnívané postavy ako herca... Takto to nemám, pre mňa je každá postava výzvou, každá je plnohodnotná. To, čo mám vysnívané a zatiaľ sa mi nesplnilo, je natočiť film. Milujem filmovú realitu. A ešte si pamätám, keď som išiel ako chalan do Španielska, tak som si povedal, že do tridsiatky by som chcel hovoriť po španielsky, a to sa mi splnilo.
Zdá sa, že po rokoch ste ako jediný z vašej herecko-kamarátskej partie ostali slobodný a bezdetný. Vyhovuje vám to tak?
Tak to priniesol život, ani toto som si neplánoval. Či mi to vyhovuje? Je to tak, ako to je, všetci chlapci majú rodiny a deti a ja som slobodný...
Niektorí ľudia to tak majú zariadené z princípu.
Nie je v tom žiaden princíp. Ja milujem rodinu.
Aby sme však veci uviedli na pravú mieru, máte čerstvý vzťah, ktorý vraj vznikol pri nakrúcaní druhej série seriálu Kolonáda.
Je to tak. Sedem rokov som mal vzťah, ktorý už nie je, po vzájomnej dohode sme sa rozišli. A dal som sa dokopy s Aničkou Rakovskou.
Trochu mladá, nie?
Áno, mladá študentka herectva. Keby mi predtým niekto povedal, že raz budem mať mladú herečku, tak by som ho odbil, že je to sci-fi. No a teraz je to realita, takto to napísal život.
Dlhé roky vás mali ľudia zafixovaného ako Karola z Paneláka. Ako veľmi je vám smutno za touto postavou?
Takto to poviem, naplnila sa čaša, už vlastne ani tvorcovia nevedeli, ako ju majú ďalej písať, a ani o to nemali nejaký veľký záujem. Mne sa Karol veľmi príjemne hral, chalaniska som si obľúbil, no ako herec mám aj iné ambície. V každom prípade však milujem takýchto obyčajných ľudí. Postavy v seriáloch či divadle nie sú len ľudia s IQ 150 a navyše – inteligencia sa nemeria podľa toho, koľko máte vyštudovaných škôl. Lebo je veľa študovaných ľudí, ktorí sú pre mňa totálni burani a nevedia, čo je slušnosť. A je veľa obyčajných ľudí, jednoduchších, ktorí majú v sebe životnú pravdu, a toto je pre mňa meradlo inteligencie. Takíto čistí ľudia vám často dokážu veľa dať a tí druhí vám dokážu veľa vziať. Pre mňa je veľmi dôležité, s kým sa stretávam. Človek, ktorý mi ukazuje, že má drahé auto, len preto, aby sa pochválil... Mne nemusí ukazovať, že je šťastný. No to som už asi dosť odbočil od témy. (smiech)
Práve sa nachádzate uprostred nakrúcania prvej zimnej verzie Vo štvorici po Slovensku. Máte rád toto ročné obdobie?
V niektorých teplých krajinách, napríklad na Floride, hovoria: „Tu je buď teplo, alebo brutálne teplo.“ A ja milujem na našej krajine, že máme štyri ročné obdobia. Jediné, čo mi na zime prekáža, je, keď zima nie je.
Svoj vzťah k chladu ste dokázali, keď ste hneď v rámci prvej časti vliezli do ľadovej vody spolu s otužilcami. Ako veľmi to bolelo?
Vedel som, že keď príde nejaká takáto výzva, určite do toho pôjdem. U mňa všetko závisí od toho, ako sa rozhodnem. Som strašne tvrdohlavý. Mojej mame som ako osemnásťročný povedal: „Vieš, mne už nerozkáže nikto, jedine ja.“ Mám to tak nastavené v hlave, že ak sa pre niečo rozhodnem, veľmi ťažko ma niekto presvedčí, aby som zmenil názor. Ešte však k tej ľadovej vode – bolo to perfektné a chcel by som v tom pokračovať. Na začiatku mi síce bola zima, no hecovali ma, aby som vydržal, a zrazu mi od nôh začalo byť teplo.
Putovanie Slovenskom máte ukončiť na Gerlachovskom štíte. Myslíte, že to dáte, máte na to kondičku?
Počul som o tom... Kondička je v pohode, ale neznášam výšky. Ako hovorí Marián Čekovský: „Toto je príležitosť, ktorú si veľmi rád nechám ujsť.“ Keď sme boli s chalanmi v Toronte, oni išli na jednu z najvyšších veží na svete a ja som sa išiel prechádzať po meste. A vôbec mi to nie je ľúto. Nevychutnám si to, potím sa.
Je o vás známe, že ste veľký jedák. Viete si nejaké dobroty pripraviť aj sám?
Viem. Nie som nejaký veľký kuchár, napríklad v porovnaní s Majkom Miezgom, ale nejaké špecialitky zvládnem.
Vraj dokážete minúť neuveriteľne veľa energie pri výbere tej správnej reštaurácie a vždy máte chuť na niečo veľmi konkrétne. Ako to funguje vo vašej hlave?
Tak napríklad počas nakrúcania Vo štvorici po Slovensku je to takto: raňajkujem a pýtam sa produkčného: „Prosím ťa, kde budeme obedovať?“ A keď to už vie a prezradí mi to, tak si hneď pozriem ich internetovú stránku a rozmýšľam, čo si dám. (smiech) Je to strašné, normálne som závislý od jedla. No, ako sa hovorí, najedený chlap, dobrý chlap.
V každom prípade na vás toto hobby nevidieť. Asi sa veľa hýbete.
Chodím cvičiť, snažím sa trošku udržiavať (dúfam, že toto nečíta môj tréner Peťo Bódi). Nie kvôli tomu, aby som bol nejaký nabúchaný, ale potrebujem byť vo forme aj kvôli divadlu. V Teatro Tatro máme naskúšanú inscenáciu Majster a Margaréta a tá trvá štyri hodiny. To už musíte byť fyzicky zdatný, aby ste to zvládli. Dá sa teda povedať, že kombinujem nezdravý životný štýl so zdravým životným štýlom.
Medzičasom vám akosi narástli vlasy.
Kvôli Paneláku som musel mať celé roky viac-menej rovnaký imidž, a keď sa nakrúcanie skončilo, tak som si jednoducho nechal vlasy rásť. Naposledy som ich mal dlhé asi ako dvadsaťročný a teraz som si povedal, že kým mi rastú, nechám to tak... A jedno ráno som sa zobudil, pozerám do zrkadla a tam dlhovlasý Jakab.
V jednom z rozhovorov ste priznali, že ste cholerik. Na prvý pohľad by to človek o vás nepovedal.
Som a tí, čo ma poznajú, o tom veľmi dobre vedia. Som taký „bojovník za spravodlivosť“ a dokážem sa pohádať – ani sám neviem, o čom. Asi je to tým, že mám aj maďarské korene, mal by som mať aj maďarskú národnosť, lebo obaja rodičia ju majú... Keď ma niečo naštve, som prostoreký, netajím sa veľmi svojimi názormi a vždy som s tým mal veľký problém. Snažím sa učiť diplomacii, no niekedy mi to nedá...
Keď sme sa rozprávali pred siedmimi rokmi, hovorili ste, že vás baví čítať a chodiť na ryby, no nemáte na to veľmi čas. Na čo nemáte čas teraz?
Na svoju rodinu. Mám trošku výčitky svedomia, že málo chodím za rodičmi, no dúfam, že to chápu. Mám veľmi dobrých rodičov.
Pred časom sa písalo, že sa dostali do finančných problémov pre dlhy z čias spoločného podnikania s vaším strýkom. Už sa skončili súdne ťahanice?
Nie. Trvá to už milión rokov, je to aj zrkadlo našej justície. Problém je, že brat brata nechal v štichu. Prajem každému iba to dobré a šťastný nový rok 2016!
