Karol Polák bol symbolom profesionality pre športovcov, ale aj pre svojich kolegov. Všetci považujú jeho odchod za citeľnú stratu.
O ceste vlakom
Spomínam si, že v časoch, keď som ešte robil na inšpektoráte práce, cestoval som pravidelne vlakom do Košíc a tým istým smerom cestoval aj Karol Polák. Od chvíle, ako sme zasadli do vlaku, bol celý vagón pri nás. Bol skvelý bavič, ja som k tomu občas niečo prihodil, takže ľudia v Košiciach nás prosili: „Ešte zostaňte!“ Smiali sme sa, či s nimi máme cestovať až do Michaloviec.
Rád sa počúval
Časom sa už rád počúval. Zavolal ma, či by som s ním nešiel na besedu. Ja som tam však možno povedal dve vety. Za ten čas, čo sme sa poznali, vedel o mne skoro všetko, takže hovoril známe historky aj za mňa. Ani som mu to nezazlieval, lebo to vedel tak skvele podať.
Aj Vičan ho rešpektoval
Okrem toho, že bol skvelý rozprávač, bol aj vynikajúci komentátor. V tom čase najlepší a rešpektovaný aj u takého odmeraného trénera, ako bol Michal Vičan. Žiadny z novinárov sa nedostal do šatne okrem Karola Poláka. Mal svoj šarm, všetko si overoval a bol vždy skvele pripravený. Vedel o nás veci, ktoré neboli nikdy vonku. Sám si ich zistil.
Smäd po živote
Spievali sme pred časom spolu v Malackách Vysoký jalovec, aj jeho osemdesiatku sme spolu oslavovali v Bernolákove. Fascinovalo ma, že aj v tomto veku bolo z neho cítiť smäd po živote. Až po nej akoby to z neho postupne vyprchalo. Škoda, že odišiel. Som rád, že som sa mohol stretávať s takým človekom...
