Mnohí si myslia, že mu dvere otvára slávne meno jeho deda Štefana (81). Matúš síce prijíma jeho rady a kritiku, kráča si však vlastnou cestou a ťažiť z dedovej slávy nemieni. O svojich plánoch, radostiach, ale aj slabostiach porozprával pre Nový Čas Nedeľa.
Ako sa vám žije s nálepkou: vnuk slávneho herca?
Nepripadá mi to ako protekčná nálepka alebo lacná vstupenka do hereckého sveta. Určite, dedovo priezvisko rezonuje, veď neupadol do zabudnutia, ale je medzi nami dvojgeneračný rozdiel. Nemám teda pocit, že by ma to obmedzovalo alebo posúvalo ďalej.
Musíte však uznať, že nebyť priezviska Kvietik, asi by si vás v úlohe záchranára v seriáli Doktori nikto nevšimol...
Možno to bol tak trochu aj marketingový ťah, neviem, ale na ďalších kastingoch už moje priezvisko nezohrávalo žiadnu rolu.
Porovnávajú vás ľudia s dedom?
Možno, ale my sme typologicky dosť rozdielni. Na podobnú otázku odpovedal syn Toma Hanksa Colin tak, že sa to snaží ignorovať a robí iba to, čo ho baví. Tiež by som tak odpovedal.
Každý mladý človek má plány a sny. Aké sú tie vaše?
Vždy som sa chcel ocitnúť pred kamerou, či už v seriáli, alebo vo filme. Ale neskôr by som chcel byť za ňou ako režisér a nakrútiť film. Mám už aj predstavu, aký by mal byť, ale zatiaľ je predčasné o tom hovoriť. Čo sa týka herectva v divadle, som rád, že som v Žiline. Herec sa tam dosýta vyhrá, získa skúsenosti a je tam výborná pracovná atmosféra.
V seriáli Kukučka hráte jednu z hlavných postáv. Ako ste sa tam dostali?
Z produkcie Búrlivého vína ma pozvali na kasting, ale neprikladal som tomu nejaký význam. Bol som už zvyknutý na to, že mi povedia: dobre, ozveme sa, a potom nič. Teraz sa ozvali, čo ma prekvapilo. Až na treťom kastingu som sa dozvedel, že pripravujú nový seriál, že si zahrám jednu z hlavných postáv a prekvapil ma aj žáner. Neviem, ako vo mne našli romantika, pretože ja nie som taký ako seriálový Juraj Baumann.
Aký teda ste?
Stále sa hľadám, ale snažím sa byť čo najracionálnejší a pragmatický.
Juraj Baumann je charakterizovaný ako sebavedomý chirurg. Ale zatiaľ to v seriáli nevidieť. Posunie sa od pekárov ďalej do nemocnice?
Nemôžem nič prezrádzať, ale Juraj sa ešte predvedie. V skutočnosti by som nemohol byť neurochirurg, pretože sa mi trasú ruky. Máme to v rodine. Trasú sa dedovi aj otcovi. A vôbec to nie je napätie alebo stres. Keď sme nakrúcali scénu, kde som držal v ruke šálku, dosť ňou triaslo. Nakoniec som ju musel držať oboma rukami. (Smiech)
Povedali ste, že už ste si zvykli, že sa vám po kastingu nikto neozve. To máte toľko skúseností?
Samozrejme, ale musím povedať, že som inak vyzeral. Mal som 105 kíl, okrúhlu tváričku a dlhé vlasy. (Smiech) Jedného dňa som si povedal, že musím schudnúť. Presedlal som na delenú stravu a všetko som si varil na pare. A dnes vážim 81 kíl.
Robí s vami niečo popularita?
Nie, ale trochu sa toho aj bojím. Tým, že mám veľa roboty, tak sa až tak nedostávam do kontaktu s verejnosťou. A stalo sa, že sme sa s Janom Dobríkom išli najesť a do výťahu vstúpili dve slečny, ktoré chytili hystériu, že nás stretli. Bolo to komické, ale zároveň aj milé. To, že je o mňa záujem, cítim jedine v mediálnej oblasti.
Viem, že máte priateľku, ktorá študovala na VŠMU divadelný manažment. Ešte to platí?
Platí, ale nič viac nepoviem.
Žijete spolu?
Bývam ešte u mamičky... (Smiech)
V Kukučke ste zamilovaný do Táničky, ktorú stvárňuje Mária Havranová. Režiséri si vyberajú dvojice, kde by mohla zafungovať chémia. Platí to aj vo vašom prípade?
Veľmi dobre sme si sadli, aj keď sme sa poznali len z videnia zo školy.
Nežiarlia na vás dvoch vaši partneri?
Majkin parner nie. Študuje kameru a vie, ako to chodí, že je to len na profesionálnej úrovni.
A vaša priateľka?
Neviem... (Smiech)
V seriáli máte dosť veľa posteľových scén. Necítite sa pri nich ako začiatočník trochu trápne?
Prvú posteľovú scénu som mal práve v tomto seriáli. Zvládol som to. Bolo to zábavné, ale zároveň sa cítite diskomfortne a trápne sa chichúňate. Ale to je možno z nedostatku skúseností. (Smiech)
Ste hanblivý?
Skôr by som to nazval sociálnou introverciou. Nevyhľadávam spoločenské večierky, akcie, mám radšej svoj domáci pokoj. A keď už niekam idem, tak so známymi. Keď sa ocitnem niekde, kde je veľmi veľa ľudí, ktorých nepoznám, neviem sa v tom orientovať a mám chuť odísť.
Čo hovorí rodina na váš výkon?
Dostal som od deda esemesku, že je celkom spokojný, mama pozerá Kukučku každý deň a pozerá to aj moja rodina na Morave.
Chceli by ste ešte študovať filmovú réžiu. Aj váš otec Martin (46) ju vyštudoval. Nakrútil aj nejaký film?
Nie, dokončil filmovú réžiu v najnešťastnejšom období, keď sa vo filmovej oblasti u nás nič nerobilo. Tak si založil firmu a tá dodnes úspešne funguje.
Neoľutoval to?
Čo sa týka finančnej stránky a nášho zabezpečenia, tak určite nie, ale ak máte niečo radi a doba vám nedovolí realizovať svoje sny, tak vás to mrzí. Viem, že aj dedovi dodnes chýba herectvo.
Otec je rád, že je z vás herec a nie biznismen, keďže on je spoločníkom firmy Slavia Capital?
Keď som mu povedal, že chcem ísť na herectvo, povedal: dobre, nebudeš zamestnávateľ, ale zamestnanec. Ale s dedkom sú skoro na každom predstavení, kde hrám a myslím si, že spätne to berie pozitívne, že niekto z rodiny kráča s tou fakľou ďalej.
Máte aj brata Marka (19). Čo študuje?
Nastúpil na ekonómiu do Prahy, ale teraz prestúpil na manažment v Bratislave. Poznám málo ľudí, ktorí sa tak dobre orientujú v politike ako môj brat, hoci je mladý. Až ma to fascinuje.
V súvislosti s vami sa píše, ako vás dedo Štefan usmerňuje, ako sleduje vaše pokroky aj kritizuje. A čo vaša babka Eva, ktorá bola tiež herečkou?
Babka s dedkom chodia spolu na moje predstavenia. Keď je dedko kritický, babka vždy nájde a vyzdvihne to pozitívne. Málo ľudí vie, že babka skončila VŠMU spolu s dedkom v jednom ročníku. Kvôli rodine sa prestala venovať herectvu, ktoré tak veľmi milovala a mala aj sľubne rozbehnutú kariéru. Veľmi ma mrzí, že si nemohla naplniť svoj herecký sen.
Nemrzí ju to?
Povedala, že v princípe ju to mrzí, ale vždy sa pozrie na svoju rodinu, úspešné deti a to ten profesionálny smútok pohltí. Podľa mňa to bola obrovská obeta a veľmi si to cením, že toho bola schopná.
Okrem toho, že sa vám trasú ruky, máte aj panický strach z davu. Kedy sa to začalo prejavovať?
Niekedy na začiatku vysokej školy. Keď som desať minút v nákupnom centre, začínam mať úzkostné stavy, potím sa, som nepríjemný, maximálne nervózny a trikrát viac sa mi klepú ruky ako obvykle. Mám pocit, že musím stadiaľ nutne odísť. Veľmi sa bojím davov. Ale je to čisto psychologická záležitosť. Viem, že mi v tom dave nič nehrozí. Vnímam to tak, ako keď má niekto fóbiu. Zdedil som to po mame a po strýkovi a prejavuje sa to u nich úplne identicky. Hoci som ako pätnásťročný pankáč chodieval na koncerty, teraz by ma tam nikto nedostal. Ale dav pred javiskom mi neprekáža.
Čomu sa venujú vaši druhí starí rodičia?
Aj oni sú umelci. Babka z maminej strany je maliarka, dedko je sochár a maliar. Ale ja maľovať neviem.
A mama Kateřina (46)?
Je maliarka a sochárka. Robí textilné dekorácie art protis. Vyštudovala VŠVU v Bratislave a ja som jej bol ako malý na promóciách. Hoci mama bola obrovský talent, dlho sa na školu nemohla dostať, pretože dedo, jej otec, bol veľký antikomunista.
A aký je dedko z maminej strany?
To je človek, o ktorom treba nakrútiť film. Je poľovník a raz si nejaký vtáčik spravil hniezdo oproti ich oknu a nakládol vajíčka. Keďže dedko videl, že okolo lietajú straky, obliekol si poľovnícku uniformu a so vzduchovkou a poľovníckym psom strážil pri okne tie vajíčka, „pretože príde tá k***a straka a zabije ich!“ Keď išiel dedko na záchod, strážiť ich musela babka. (Smiech). Keď začali vysielať Kukučku, tak mi telefonoval, či chcem počuť tajomstvo. A potom povedal ku-ku, ku-ku, smial sa a položil. Teraz mu to vrátim...
Žijete s mamou. Kedy sa vaši rozviedli?
Keď som mal asi 16 rokov.
Ako ste to s bratom prežívali?
Ja asi horšie, on bol menší. Ale zvládli sme to. Pre deti to nikdy nie je príjemné, ale spätne si myslím, že takto to bolo lepšie. Nechcel by som to meniť a ani si to neviem inak predstaviť.
Prečo sa rozviedli?
To je medzi nimi.
Ako to prežíval dedko Kvietik s babkou Evou?
Neriešil som to s nimi, brali to racionálne. Tomu sa už nedalo postaviť. Otec bol s nami menej, ale vôbec to neberiem tragicky, mama viac, snažila sa z nás vychovať slušných ľudí a myslím si, že sa jej to aj podarilo.
