Postupne by sa ich v zariadení Slovenskej technickej univerzity malo vystriedať až päťsto. Redaktori Nového Času sa v piatok priamo v ubytovacom areáli stretli s niektorými azylantmi. Mnohých z nich spájajú tragické príbehy, ktoré ich vyhnali preč z ich domovských krajín. Ako vyzerá ich nový a zároveň dočasný život na Slovensku? Majú mať obyčajní Slováci pred nimi dôvod na strach?
Posedávajú, bavia sa medzi sebou a pozerajú do telefónov. Tak vyzerali prvé hodiny pobytu 24 utečencov v Gabčíkove. Mnoho z nich sa pokúšalo prostredníctvom mobilov skontaktovať so svojimi blízkymi. Internetový signál chytali na presnom mieste v ubytovacom areáli, kde sa ich okolo obeda stretla najväčšia skupina. Väčšina z nich ovláda iba arabčinu. Aj keď preto nemohli angličtine reportérov Nového Času rozumieť, snažili sa byť priateľskí.
Zahynuli mu priatelia
Tí, ktorí sa rozhodli prehovoriť, odkryli tragické kapitoly svojho života, ktorý ich dostal z Blízkeho východu na Slovensko. „Ušiel som zo Sýrie, pretože sa veľa bombardovalo. Nedalo sa to zniesť. Zahynulo mi veľa priateľov. Utiekla aj moja rodina. Išli do Libanonu, Jordánska a Rakúska,“ povedal Al Sadi (65), najstarší obyvateľ tábora. Na tvári starého muža bolo badateľné strastiplné utrpenie, ktorým si musel za posledné obdobie prejsť. Namiesto zaslúženého dôchodku musel zo svojej domoviny utiecť.
„Ubytovanie tu máme veľmi dobré, rovnako ako servis. Dostávame jedlo, oblečenie, nápoje. Zajtra sa chystáme do mesta, aby sme si mohli kúpiť sim karty a cigarety,“ uzavrel Al Sadi, ktorý netuší, ako dlho bude musieť v Gabčíkove zostať. Každý z azylantov musí so sebou nosiť špeciálne papiere, ktoré sú jeho identifikačnými dokumentmi.
Dostali ich už v Rakúsku. Po každom opustení budovy alebo pri návrate sa službukonajúcemu strážnikovi musí utečenec legitimovať a ten mu následne skenerom oskenuje kód. Podľa Al Sadiho môžu za deň zariadenie opustiť trikrát. Samotný Sýrčan sa po konci nášho rozhovoru ponáhľal naspäť do budovy, aby stihol predpísanú kontrolu. Harmonogram sa snažia dodržiavať všetci.
Prišiel o všetko
Podobné osudy majú aj ostatní azylanti. Z chaosu vlastných osudov sa nateraz môžu spamätávať u nás. Keďže je ich stále iba 24 a ubytovacie zariadenie je obrovské, po dlhšom čase sa dočkali pokoja. „Je to tu skoro ako v hoteli. Oveľa lepšie ako v Rakúsku, kde sme museli spať v stanoch. Tu je pokoj a pohodlie,“ pochvaľuje si Mohammed. „Musel som odísť zo Sýrie, pretože som prišiel úplne o všetko. Tu môj kamarát Ahmed stratil pri bombardovaní manželku,“ povedal Mohammed s tým, že nikto zo Slovákov sa ich nemusí báť.
O azylantov sa okrem bezpečnostnej služby stará aj najatý personál, vrátane upratovačiek. Tie podľa svojich slov žiadne problémy za prvých 24 hodín v prítomnosti migrantov nemali. Atmosféra je pokojná a nič nenasvedčuje tomu, že by sa utečenci chystali na Slovensku robiť bordel. Ako sa všetci zhodli, očakávajú, že dostanú azyl v iných krajinách a my sme ich dočasnou stanicou, za čo sú však vďační.
Máte strach z migrantov?
Juraj (37), robotník, Gabčíkovo
Beáta (33), nezamestnaná, Gabčíkovo
Arpád (64), dôchodca, Gabčíkovo
