Hoci na Slovensku je zatiaľ relatívny pokoj, už kúsok za našimi hranicami to vrie. Na vlakovej stanici v Budapešti sú tisícky imigrantov, ktorí veria, že sa dostanú ďalej. A v Rakúsku utečenecké tábory už prekročili svoje limity. Ľudia sa týmto zúboženým cudzincom snažia pomôcť, ako vedia, ale stačí to? Reportéri nedeľníka sa pokúsili odhaliť skutočnú tvár tejto drámy.
Najprv sme sa sa išli pozrieť na stanicu Keleti v Budapešti, kde uviazli tisícky imigrantov.
Na zemi sú rozložené deky, na nich posedávajú a polihávajú stovky ľudí. Väčšinou mladí muži, no sú medzi nimi aj ženy s malými deťmi a starci. Na podlahe majú rozložené celé svoje životy. Domovy zo stanov alebo z plachiet a kopec odpadkov každý deň obchádzajú cestujúci, ktorí majú podľa výrazu tváre zmiešané pocity. Tak vyzerala budapeštianska Východná stanica začiatkom týždňa. Zo Srbska sa do Maďarska za prvých sedem mesiacov roka nelegálne dostalo vyše 100-tisíc migrantov! A v Budapešti uviazla veľká časť z nich. V najväčšom počte sú ľudia zo Sýrie, ale aj Pakistanu, Afganistanu, Iraku či Iránu. Nápor je nezvládateľný. Všade vládne napätie a chaos. Utečenci majú v očiach strach, ale aj veľké očakávania. Ich snom je jediné - dostať sa cez hranice na západ.
Obetovali všetko
Tam, odkiaľ utiekli, zúri vojna alebo teror Islamského štátu. Najmä Sýrčania nám opísali vojnové besnenie, keď na ich domy padali bomby a vojaci do nich bezhlavo strieľali. Sú si istí, že vydať sa na strastiplnú cestu za lepším životom v Európe, bolo správne rozhodnutie napriek tomu, že to znamenalo veľakrát riskovať život. Mnohí z nich boli vo svojej vlasti bohatí ľudia. Hrdia sa vysokoškolskými titulmi a skúsenosťami s cestovaním. Prístup, s akým sa stretli v Budapešti, ich zaskočil. ,,Ja viem, že som utečenec. Viem, že sem nepatrím. Ale rád by som. Mám vzdelanie, mám dokonca aj peniaze. Tak prečo sa ku mne správajú ako k hnusnej zveri?“ sťažuje sa učiteľ angličtiny Mustafa (56) zo Sýrie, na ktorého tvári vidieť smútok a bezradnosť. Pritom vie, aký život by ho v Európe mohol čakať, päť rokov učil angličtinu v Austrálii.
Taxy prevádzačov
Prevádzači si za cestu pýtajú obrovské peniaze. Ceny sa pohybujú od 3 500 do 6 000 eur za osobu. Suma závisí od krajiny a, samozrejme, známostí. Utečenci sú rozhorčení. ,,Zaplatil som 6 000 eur za osobu. Prišiel som s celou osemčlennou rodinou. Precestovali sme kus sveta, aby sme sa dostali kam? Do Maďarska na holú zem? Nie je to fér, chceme ísť do Nemecka. Peniaze pre nás nie sú problém,“ hovorí utrápený Marij (37) z Afganistanu.
Medzi ľuďmi lemujúcimi podlahu stanice Keleti sú dva typy ľudí. Bohatí a menej bohatí, ktorí na cestu do Európy minuli celoživotné úspory. Pri rozhovore z väčšiny cítiť úľavu, že sa dostali ďaleko od vojny a, čo je dôležitejšie, že žijú. Ženy s deťmi posedávajú na dekách, kŕmia ich a zvedavo sa na nás pozerajú. Väčšinou nie sú veľmi zhovorčivé, ich muži toho nahovoria omnoho viac. Nie však všetci. Našli sa aj takí, ktorí fotenie a rozhovor odmietli. ,,Nemôžem byť na kamere ani na fotke, prosím, nenahrávajte ma. Sýrska tajná služba sleduje aj európske médiá. Keby to našli, ublížia mojej rodine, ktorá zostala v Sýrií,“ vysvetlil nám vystrašene jeden z nich.
