A nie je to tak dávno, čo sa do hereckého neba pobrali iné slávne mená.... Hoci nie všetci boli rovesníci, patrili k zlatej generácii slovenských hercov. K časom, keď sa nakrúcali legendárne filmy, televízne inscenácie a aj veľké mená chodili vystupovať v estrádnych programoch po celom Slovensku.
S odchodom Magdy Pavelekovej, ktorú volali aj prvá dáma slovenského humoru, si určite mnohí spomenuli nielen na filmy, v ktorých hrala, ale najmä na zábavné relácie. Pani Majda nás zabávala v Kaviarni Slávia, Vtipnejšom vyhráva či Vieche dobrej nálady... Tiež bola v 60. rokoch súčasťou legendárneho bratislavského kabaretu Tatra revue.
Veselá kopa
Paveleková bola prostoreká humoristka nielen na javisku, ale aj v súkromí. „Bola výborný človek do partie. Vždy, keď nasadla do auta, mala prichystanú nejakú veselú príhodu. A keď nemala, tak si vymyslela. Niekedy si prerobila vtip tak, ako by sa stal skutočným ľuďom. A ja jej vravím: Majda, ale veď toto je storočný vtip! A ona: No a? To budeme len tak ticho sedieť?“ spomína humorista Jaroslav Ďuríček (80), s ktorým Paveleková roky chodila po estrádach.
Jej blízkou kamarátkou bola speváčka Gizka Oňová (76). „Často sme sa stretávali a väčšinou sme mali na programe len jedlo, karty a ohováranie mužov. Nad mužmi sme sa väčšinou zasmiali a nakoniec sa vo finále zhodli, že sme si celkom dobre vybrali. Ale to by nebol babinec, keby sme nepoohovárali. Čo nám vyviedli, čo kúpili bez nášho vedomia. Pán Pavelek miloval vetrovky, takže keď som počula, že si kúpil novú, vedela som, že to je už dvanásta v poradí,“ hovorí Oňová. „Raz sme oslavovali Majdine narodeniny v kaštieli v Studenom. Bolo nás šesť alebo sedem báb a po celý čas nás ako oslávenkyňa nabádala, aby sme jedli a pili, koľko len chceme. Nakoniec, keď došlo k plateniu, Majda povedala: Panebože, pán hlavný, k tomuto účtu, tu mal stáť aj kardiológ!“
Rana
Napriek tomu, že po celý život sršala humorom, osud jej naložil aj veľký žiaľ. Nikdy to však nedávala najavo, ani vtedy, keď jej na rakovinu vo veku 34 rokov zomrela jediná dcéra Nina. „Chcela som vytrhnúť dvere na balkóne, boli sme na neviem ktorom poschodí, a bola by som z toho poschodia naozaj vyskočila, ale našťastie boli zamknuté,“ vracala sa často v spomienkach k najhorším dňom svojho života.
V tomto období s ňou v rozhlase spolupracovala aj herečka Eva Krížiková (81) a ako sama spomína, Paveleková si vtedy prešla osobným peklom. „Bola som pri nej, keď jej bolo najhoršie. Zdôverila sa mi, že jej dcéra je ťažko chorá. Bola som v takom šoku, že som sa s Magdou stránila aj stretnúť. Aj ja sama som to veľmi ťažko znášala...“ priznáva po rokoch Krížiková. Po smrti len 34-ročnej dcéry Niny našla pani Majda útechu vo svojich vnukoch Andrejovi a Tomášovi. Ale únik nachádzala aj vo svojej práci. Sústredila sa na estrádne programy, v ktorých bola vynikajúca. Tiež excelovala v muzikáli Mníšky.
Odchod z pódia
V osemdesiatke podstúpila vždy vitálna herečka výmenu bedrového kĺbu. A kto by si myslel, že po tejto náročnej operácii sa psychicky uzatvorí do seba, bol by na omyle.„Myslím si, že ani operáciou neutrpela. Po tejto stránke bola veľká rodená humoristka,“ tvrdí jej kamarátka Gizka. No jednu zmenu si však na Majde predsa len všimla. „Videla som na nej, že jej chýba pódium. Lenže, to sa nedá siliť. Ona sama to uznala pred piatimi rokmi, keď mi odovzdala rolu matky predstavenej v muzikáli Mníšky. Bolo to pre ňu z fyzickej stránky už veľmi náročné. V tom čase mala už 79 rokov a diváci si ju navždy zapamätajú ako vitálnu, vždy usmiatu, energickú ženu.“
Chýbať bude aj hercovi Oldovi Hlaváčkovi (81), ktorý ju často pozýval do legendárnej zábavnej relácie Vtipnejší vyhráva. „Paveleková zostáva ikonou slovenskej kultúry. Mala obrovskú auru a bola veľkým človekom, žiaľ, takíto ľudia tu už nie sú... Je smutné, že veľká generácia hercov postupne odchádza,“ myslí si Hlaváček.
Vznik legiend
Ako vlastne vznikala silná generácia veľkých hercov, na ktorú budeme ešte dlho spomínať? „Pán Ladislav Chudík patril k druhej generácii už profesionálneho slovenského divadla. Tú prvú predstavoval Andrej Bagar a ostatní, ktorí založili Slovenské národné divadlo na ochotníckej báze. Po nich nastúpili Chudík, Filčík, Záborský a ďalší, ktorí divadlo sprofesionalizovali,“ vysvetľuje Milan Lasica (75). On sám patrí až ku známej generácii bratislavského Divadla na Korze, ktorá sa snažila nadviazať práve na týchto velikánov. „My s Julom Satinským sme sa však učili skôr od iných bardov, ako boli Ladislav Chudík a Ctibor Filčík. Inšpirovali nás František Dibarbora a Karol Zachar...“ hovorí Lasica a dodáva. „Ale myslím si, že generácia Divadla na Korze nechcela robiť divadlo lepšie ako chudíkovská generácia, len jednoducho ináč.“
Iná doba
Kedysi ľudia chodili do divadiel, nakrúcali sa filmy, televízne inscenácie aj diela klasikov. Dnes sa vyžaduje rýchlosť, čo môže viesť k povrchnosti.
„Vždy som bol svedkom takých rečí, čo si doba vyžaduje. V 50-tych, 60-tych aj 70-tych rokoch, vždy si doba niečo vyžadovala. A to, čo si vyžadovala, neoplývalo nejako kvalitou, skôr to bola propaganda alebo posluhovanie,“ komentuje to Lasica.
„My sme televíziu nebrali ako to hlavné. Boli sme najmä kabaretiéri a divadelní herci. To iba dnes sa všetko orientuje na televíziu a kto v nej nie je, akoby nebol,“ myslí si Ďuríček, podľa ktorého bolo robiť zábavu za socializmu zložité, ale v niečom možno jednoduchšie. „Vtedy zohrávalo veľa najmä to, že nič sa nesmelo. A ak sa hercovi podarilo prepašovať náhodou nejakú narážku na režim, tak to ľudia veľmi kvitovali. A to zvyšovalo popularitu hercov.“
Nová nádej?
Poučovanie o tom, ako sa majú správne robiť veci a že kedysi bolo lepšie, zažili asi všetci. „Keď som bol mladý, stále som od starších počúval, že boli lepší ako ich súčasní mladí, a to nehovorím len o herectve. Myslím si, že to už neplatí. Každá generácia s niečím prichádza a niektorí starší prestávajú mladším rozumieť. Myslia si, že boli lepší, no ešte nevedia, akí budú tí mladí. Možno budú ešte lepší,“ nádeja sa Milan Kňažko (69).
„Určite tu sú herci, ktorí prinášajú kvalitu, ale novú kvalitu. Lebo ak by chcel teraz niekto napodobňovať pána Chudíka, jednak to nemá zmysel, a jednak sa to nedá,“ pridáva sa Lasica.
Milan Kňažko chcel v roku 2002 podporiť mladých perspektívnych hercov do tridsať rokov, tak prišiel s cenou Talent roka a honorárom 250 000 korún (dnes 8 300 eur). „Prekážalo mi, že sa málo alebo skoro vôbec nenakrúca, nevznikajú filmy, poznáme hlasy hercov a nevieme, kto sú,“ objasňuje Kňažko. Ako prvú dostala túto cenu herečka Zuzana Fialová, neskôr Helena Krajčiová, Zuzana Kanócz, Petra Polnišová či Marek Geišberg. „Za každým z týchto mien si stojím a nakoniec aj čas potvrdil, že to bolo dobré rozhodnutie. No potom sa začalo veľmi veľa nakrúcať a bolo ťažké nájsť talentovaného neznámeho herca do tridsať rokov, tak som s tým skončil,“ hovorí s úsmevom.
Aj Lasica je rád, že stále sú dobrí herci, budúce legendy. „Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že veľmi dobrá komediálna herečka je Kamila Magálová. Výnimočná je Emília Vášaryová. Zuzana Fialová je žena, ktorá pri hraní rozmýšľa a skvelo improvizuje. Ale aj Marta Sládečková, či z mladších Dominika Kavaschová, Barbora Švidraňová, Zuzka Šebová alebo Lujza Šrámeková. U nás v Štúdiu L+S hrajú Tomáš Maštalír s Mariánom Miezgom a obidvaja sú veľmi dobrí. Predtým som nemal možnosť Maštalíra vidieť, ale nie je len sexsymbol, ako o ňom píšu, ale je to aj dobrý herec,“ dodáva Lasica.
Karol Machata (87), Štefan Kvietik (81), Eva Krížiková (81): Zvolili si život v ústraní
Niektoré žijúce herecké legendy sa stiahli do ústrania akoby predčasne. Je to prípad Karola Machatu, štefana Kvietika či Evy Krížikovej... Pritom herectvo ich po celý čas nabíjalo energiou. Kedy prichádza ten moment, alebo čo je príčinou toho, že si umelec zrazu povie - dosť?
„Niekedy sú to zdravotné problémy, no potom sú tu ešte dve možnosti,“ vysvetľuje Lasica. „Jedna je, keď sa sám herec rozhodne, že končí. Tomu sa vždy hovorilo umenie odísť. A druhá možnosť je, že zatrpknú, lebo aj výnimoční herci zisťujú, že už o nich nie je taký záujem ako voľakedy. Herec existuje na základe dopytu. On je ponuka a musí existovať dopyt. A ak dopyt neexistuje, tak aj výnimočná ponuka je, bohužiaľ, v oute.“
„Byť na javisku je práca a niekedy veľmi ťažká. Tiež nevidíte osemdesiatnikov behať po lešení, keď sú bývalí murári,“ myslí si Kňažko.
Svoje o hereckom odchode vie aj Eva Krížiková, ktorá pred týždňom oslávila 81. narodeniny. Avšak ešte predtým stihla všetkých vystrašiť svojím zdravotným stavom. Náhla nevoľnosť si vyžiadala jej hospitalizáciu a herečka musela istý čas pobudnúť v nemocnici. Svoju hereckú derniéru však mala už pred rokom na julilejnú osemdesiatku. Možno aj okrúhle narodeniny stáli v pozadí jej veľkého životného rozhodnutia - skoncovať s herectvom! Nečakane, potom prišla úľava. „Myslím to vážne a herectvo mi nebude chýbať, 60 rokov som hrala a nemala som nič zo života. Na nič som nemala čas. Odišla som dobrovoľne. Nikto ma neposielal. Povedala som si, že 60 rokov stačilo...“ tvrdí rozhodne Krížiková.
