Bývalý boss mafie Mikuláš Černák exkluzívne pre Nový Čas: Môj život v base!

Po rokoch sa rozhodol prehovoriť! Mikuláš Černák (48) si odpykáva doživotný trest za šesť vrážd.

Najvyšší boss podsvetia ovládal polovičku Slovenska. Po tom, ako tento rok vyhlásil, že sa hanbí za svoju temnú minulosť, rozhodol sa poskytnúť denníku Nový Čas exkluzívny rozhovor o minulosti, súčasnosti, súkromí aj o svojich plánoch. Aký život žije za mrežami? Prečo sa rozhodol prehovoriť a minulý týždeň poslal tvrdý odkaz Karolovi Mellovi? Majú sa ho ľudia báť, ak ho súd podmienečne prepustí?

Vo väzení ste s krátkou prestávkou už takmer 18 rokov. Neľutujete, že ste v roku 1997 odišli dobrovoľne na políciu?

Deň predtým, ako som sa prihlásil 17. decembra 1997 na polícii, som dostal „zhora“ prísľub, že väzba na nás (aj na spolupracovníka Kána - pozn. redakcie) uvalená nebude.

Bývalý redaktor Nového Času Vladimír Donner povedal, že v deň, keď ste išli na políciu, videl na vašom kabáte červené svetlo pripomínajúce zameriavač „snajperky“. Do basy ste vraj išli dobrovoľne zo strachu o život. Čo si o tomto myslíte?

V prostredí, v akom som sa v tom období pohyboval, som musel s týmto nebezpečenstvom rátať každý deň. Červené svetielko na mojom kabáte bolo však z kamery jedného z prítomných kameramanov, nie zameriavač „snajperky“. A ak by som sa bol chcel v tej dobe pred niekým alebo niečím schovať, tak som určite poznal aj krajšie a príjemnejšie destinácie, ako je ilavská basa...

Tento rok ste na súde povedali, že sa hanbíte za svoju temnú minulosť. Prečo to všetko prišlo po takom dlhom čase?

V knihe, ktorú práve píšem, bude aj kapitola, kde bude podrobne uvedené, kedy som si povedal dosť... No jedným z dôvodov môjho rozhodnutia prelomiť mlčanie po toľkých rokoch bola aj skutočnosť, keď som sa dozvedel podrobnosti o podlej zrade mojich vtedajších najbližších kamarátov vrátane posledného mohykána Kána, ktorých som celé tie roky kryl.

Môžete naznačiť, čoho sa budú týkať vaše nasledujúce výpovede? Myslíte si, že môžu priťažiť ľuďom, ktorí kedysi pri vás stáli a v súčasnosti sú na slobode?

Neviem, do akej miery majú niektorí mafiáni z 90. rokov dosah na tých, ktorí by vedeli ovplyvňovať vyšetrovanie, ale sú tu signály, že minimálne trom vysoko postaveným funkcionárom PPZ MV SR (Prezídium Policajného zboru Ministerstva vnútra SR - pozn. redakcie) moje prelomené mlčanie nevyhovuje.

Poľský detektív Krzysztof Rutkowski, ktorý proti vám vypovedal v prípade vraždy Poliaka Szymaneka, vám nedávno verejne poslal odkaz, aby ste hovorili iba pravdu. Ako si na neho spomínate?

Pamätám si na detektíva Rutkowského ako na ďalších možno 90 svedkov, ktorí už v mojich kauzách vypovedali. Jeho svedectvo bolo len z druhej ruky (z počutí) a podľa mňa mu išlo viac o zviditeľnenie sa na Slovensku.

Váš jediný kontakt s vonkajším svetom je iba v tom čase, keď vás prevážajú autom z väznice na súd a naspäť. O čom premýšľate, keď vidíte diaľnicu či ulice slovenských miest, obyčajných ľudí?

Dobrá otázka. Pri takýchto „výletoch“ sa mi vynárajú spomienky a pocity, z ktorých sa potom spamätávam niekoľko dní v tejto cele, z ktorej vám práve píšem odpovede na vaše otázky.

Ak by ste sa predsa len niekedy dostali na slobodu, akú viete dať garanciu, že sa nedostanete tam, kde ste kedysi boli? Máte nejaký odkaz obyčajným Slovákom, aby z vás nemali strach, keby vás stretli na ulici?

Deväťdesiate roky sa na Slovensku našťastie nezopakujú nikdy. A ja som pre obyčajných ľudí ani v minulosti žiadnu hrozbu nepredstavoval. Obávali sa ma len tí, ktorí stáli na druhej strane zákona ako aj ja v tej dobe.

Ako trávite čas za mrežami?

Študovaním rôznych noviel zákonov, judikátov, čítaním kníh, denníkov, týždenníkov, športom a sledovaním televízie. Momentálne pracujem na knihe. Topánky som nikdy nešil, ale jeden čas som pracoval na výrobe káblovačiek pre jednu automobilku. V roku 2012 som bol pre nedostatok materiálu z tohto pracoviska vyradený.

Vašimi najbližšími osobami sú vaša mama a priateľka Monika. Nemáte o ne strach, že im vaše nové pripravované výpovede môžu spôsobiť starosti?

Vždy, aj v 90. rokoch, som sa obával najviac o svojich najbližších, ale v podsvetí bolo o mne známe, že som nedovolil, aby sme zaťahovali do našich sporov nevinnú rodinu. Preto, ak si chce niekto vybavovať účty, nech si ich vybavuje so mnou.

Karol Mello prednedávnom povedal, že na rozdiel od vás sa za žiadne svoje činy nehanbí. Čo si myslíte o tomto človeku?

Karol Mello by sa mohol hanbiť aj za to, že som jemu a jeho bratovi Ivanovi v r. 1997 dvakrát zachránil život a on bol medzi prvými, ktorí v r. 2005 začali proti mne vypovedať. Ja mu nebudem cez médiá nič odkazovať, možno sa raz stretneme, ak bude mať odvahu dokázať pred súdmi, že sa za svoju minulosť nemusí hanbiť, a potom sa na tú konfrontáciu môžete prísť pozrieť aj vy novinári a médiá.

Ak by ste mali takú možnosť, chceli by ste sa vrátiť do roku 1991 a namiesto života mafiána si zvoliť život úplne bežného Stredoslováka?

Vybral by som si radšej pokojný život.

Viackrát sa objavili výpovede bývalých väzňov, ktorí tvrdili, že vás stretli vo väznici, kde ste požívali rôzne výhody - dostávali alkohol, stretávali sa s prostitútkami, či dokonca mali mobil. Môžete k tomu niečo povedať?

Nemám dôvod reagovať na také nezmysly niektorých väzňov, ktorí toto šíria, len aby ste im dali 20 eur na polievku, keď vyjdú z basy, a aby boli v médiách.

Myslím si, že ste vo svojom vnútri už premýšľali o tom, ako by vyzeral váš život po prepustení z väzenia. Ako?

Aj tu človek musí plánovať, aby mal jeho život zmysel.

Na facebooku má vaša stránka viac ako 21 000 fanúšikov. Čo pre vás títo ľudia znamenajú? Chystáte na nej publikovať podobné materiály ako v minulosti, ktoré nemusia byť niektorým ľuďom po vôli?

Teší ma taká početná podpora mojich fanúšikov a vážim si každý jeden ich vyjadrený názor. Nemám dôvod prerušiť tento spôsob komunikácie a do budúcna ich určite ešte niečím prekvapím.

Na čo, čo ste spravili, dokázali, dosiahli, ste najviac hrdý?

Ako som to uviedol aj na súde v Bratislave, nie som hrdý na svoju temnú minulosť, no prežil a dokázal som v živote aj veci, na ktoré, myslím si, že hrdý môžem byť. Nepatrím však k tým, ktorí sami seba chvália.