Velikán slovenského herectva, ktorého celý život trápilo zdravie a komplexy, hľadal útechu pred kamerami a na divadelných doskách. Herec, ktorý pôsobil v SND viac ako sedemdesiat rokov a získal množstvo významných ocenení, na začiatku kariéry o sebe veľmi pochyboval. „Mám právo byť hercom? Nie! Prečo? Lebo telesne nie som vhodný, aby som hercom bol. Moje telo je telo falošného mrzáka, lebo má šťastie, že dá sa skrývať jeho chyba,“ šokoval maestro svojimi zápiskami z decembra 1944. Posťažoval sa na nepravidelný hrudník, vyklenutý pravý bok a chudé údy, a dokonca preto uvažoval o smrti alebo plastických operáciách.
Chudíka okrem vzhľadu sužovali aj rôzne choroby, ktorými od detstva trpel, a prvá manželka, ktorej psychická choroba ho doháňala do zúfalstva. „Depresie sú diagnóza, ktorú nezahojíte ako reznú ranu. Nemôžete ju zafačovať, ošetriť masťou. Je to niečo, čo len tak ľahko neuchopíte,“ vylial si herec srdce v životopisnej knihe od Ľubice Krénovej s tým, že hľadal únik od problémov v práci: „Veľa potešenia na javisku a bolesti v súkromí – to bol môj život. Prežíval som takú veľkú traumu, že som si dokonca začal písať Denník smrti,“ uviedol Chudík, ktorý získal chuť do života aj vďaka druhej manželke Alene.
