Narodil sa 20. februára 1993 vo vojnovej nemocnici v Goražde (mesto plné utečencov bolo v tom čase v obkľúčení bosenskosrbských síl, poznámka ČTK) mladej moslimskej matke z neďalekej Foči. Tú na jeseň predchádzajúceho roka znásilnil jej sused, srbský vojak menom Radmilo Vukovič. Aj meno Alenovej matky je známe, ale nesmie sa zverejniť. Žije totiž v Spojených štátoch ako chránený svedok.
Alen ju nikdy nepoznal. O dieťa, ktoré vzišlo zo znásilnenia, totiž nestála, na potrat už ale po jej príchode do Goražde bolo neskoro. Novorodencovi nedala meno a odmietala ho aj dojčiť, nechcela si vytvoriť citový vzťah k "večnej pripomienke" svojho znásilnenia. A lekárom hovorila, že by plačúce bábätko najradšej zadusila. Taká veľká bolo trauma, ktorú mladá žena prežila. Čoskoro ale do chlapcovho života vstúpil Muharem Muhić, vrátnik v nemocnici, vďaka ktorému dnes Alen dokáže žiť bez nenávisti k rodičom. Najprv si bral chlapca každý deň popoludní domov a keď sa začalo hovoriť, že Alena odvezie Červený kríž, priviedol ho domov nastálo, k manželke a dvom dcéram. Chlapec tak konečne dostal meno i priezvisko.
V médiách sa o Alenovom osude písalo prvýkrát už v roku 1996, keď mal tri roky. Vtedy však ešte o ničom nevedel a jeho adoptívny otec tvrdil, že chlapcovi povie pravdu o jeho pôvode, až keď bude mať 18. "Ty smraďoch, si adoptovaný, mama ťa odložila. Si bastard," vmietol mu v desiatich rokoch do tváre chlapec zo susedstva. Alen vtedy utiekol domov, kde mu Muharem povedal pravdu o jeho pôvode. Pár mesiacov po tom sa Alen stal prvýkrát filmovou hviezdou, vďaka filmu sarajevského režiséra Šemsudina Gegiče. Vďaka filmu bosnianske úrady obžalovali chlapcovho biologického otca z vojnových zločinov. Od súdu odišiel Radmilo Vukovič s päťapolročným trestom, samozrejme potom, čo chlapca uznal za vlastného, mu väzenie odpustili. S jedinou podmienkou - musel sľúbiť, že keď bude chlapec chcieť, stretne sa s ním. Vukovič ale sľub nikdy nesplnil.
Mladík pátral po matke aj otcovi, dostal sa ale do kontaktu len s matkinou sestrou. Teta mu rozprávala príbeh mladej ženy, dnes žijúcej v USA, ktorá dala život dieťaťu, ktoré ale radšej odvrhla, aby sa zbavila ťažkých spomienok. Alenov otec žije oveľa bližšie, ani s ním sa ale mladý muž nestretol. Dnes žije Alen v rodnom Goražde, kde pracuje ako sanitár v rovnakej nemocnici, kde pred 22 rokmi prišiel na svet. "Vďaka Bohu mám otca Muharema, on a jeho žena Advija sú moja pravá rodina," hovorí. A jeho príbeh má dokonca aj čiastočný happy end. Po tom, čo sa dozvedela o synovom pátraní a filme, ozvala sa z USA i jeho biologická matka, ktorá by chcela v máji doraziť do Bosny.
