Určite dobrú zábavu a o tú sa Zuzana Šebová (32) stará nielen v divadlách, ale aj vo dvoch ostro sledovaných televíznych projektoch. V skeč šou Kredenc sa mení z afektovanej micky na zápasníčku alebo nežnú romantičku, v seriálovom hite Horná Dolná je krčmárkou.
Ako sa vám chodilo na podpätkoch v tej dedinskej divočine?
(smiech) Bola som na tom lepšie ako Peťa Polnišová, lebo som sa pohybovala v podstate stále na rovine a v jedinej scéne, keď som bežala dole kopcom, som mala chvalabohu tenisky. Ale zase z domčeka, v ktorom sme mali maskérňu, to bolo k mojej krčme trochu do kopčeka, bola to sranda.
Ste celoživotne mestský typ a minulé leto ste takmer celé strávili kvôli Hornej Dolnej na vidieku. Ako sa vám to páčilo?
Milujem Slovensko, je pre mňa obrovským zážitkom, keď napríklad vlakom cestujeme na divadelný zájazd. Pozerám sa von oknom a ochkám. Som síce mestské decko, prvých jedenásť rokov som žila v Pentagóne v bratislavskej Vrakuni, ale narodila som sa v Žiari nad Hronom a babičku som mala v Ladomierskej Vieske, kam som chodievala na prázdniny... Musím povedať, že v tejto našej Novej Lehote, kde sme nakrúcali, sa deje nejaké kúzlo. Pamätám sa, ako sme tam prvýkrát išli, odbočili sme z diaľnice, prešli sme nejakú dedinku, zrazu sme zbadali kopce, na ktorých boli ovce a hobitie domčeky a stratil sa nám mobilný signál. S Peťkou sme sa na seba pozreli a, samozrejme, hneď sme chceli, aby nám zastavili, nech si nafotíme tie kopčeky.
A zastavili?
Áno. Boli sme hodinu od Bratislavy a bola to rozprávka. Mala som z toho všetkého veľký zážitok a keď sme sa vrátili späť do mesta, aj mi bolo smutno a mala som pocit, že sa musím zase naučiť žiť v ňom. Bol to intenzívny dvojmesačný zážitok a keďže sme nemohli používať mobily, všetci sme sa spolu rozprávali, alebo sme oddychovali, kochali sa. Myslím, že sme zapadli aj medzi domácich.
Aj ste si tam vyhliadli nejaký víkendový domček?
Práve na tom sme sa smiali, že si tam pokúpime chalúpky a všetci sa tam na dôchodku postretávame.
Ozaj, kakaovník chutil? Lebo režisér Tomáš Jančo tvrdí, že to nebola žiadna sláva...
(smiech) Na mňa sa nedostalo. Musím však povedať, že keď som o ňom čítala v scenári, aj o tej soche, nevedela som si to predstaviť. Potom sme hneď prvý deň išli na prechádzku po dedine a keď som tam tú sochu zbadala, skoro som odpadla.
Cítili ste hneď, že tento seriál takpovediac prevráti náš televízny svet naruby?
Hmm. Verila som tomu veľmi a verila som najmä režisérovi. Už prvý deň nakrúcania bol veľmi intenzívny, bolo úžasné vidieť, ako sa všetky tie nápady zrazu zhmotnili. Ďakovala som Pánu Bohu za túto príležitosť. Cítila som, že nech to dopadne akokoľvek, pre nás všetkých to bude obrovský zážitok. Napríklad, keď sme nakrúcali u Pištu Kožku na tom dvore, kozy mékali, akoby ich niekto načasovával na pointy, išli sme sa pocikať.
Opäť raz ste sa stretli v jednom projekte so svojím priateľom Michalom Kubovčíkom. To je dobre alebo zle?
Pokiaľ ide o Hornú Dolnú, tam to ani tak nevnímame, lebo sme spolu mali jediný kratučký dialóg, aj ten úplne na záver posledného dielu. Smiali sme sa, že či nám to tak naschvál nachystali. Inak sa ale tešíme, keď spolu robíme, pretože presne vieme, o čom sa bavíme. Asi sa nám to tak bude diať aj v budúcnosti, lebo nie je tej roboty zase až tak veľa, že by si každý nakrúcal svojich tridsať filmov.
V divadle ste dlho hrávali dramatické postavy, no v televízii ste sa vyprofilovali na čistokrvnú komičku. Ako vidieť z nepodarených záberov v Kredenci, vás v porovnaní s Peťou Polnišovou či Jurajom Kemkom len tak niečo nerozosmeje. Máte na to nejaký recept?
(smiech) No, Kemka, ten je úplný víťaz ankety. Tiež som nad tým rozmýšľala, že nemám s tým až taký problém. Asi je to preto, že humor momentálne robím od rána do večera a som zvyknutá. Ale v Kredenci som mala aj ja poriadny záchvat, až sme si vyslovene museli dať pauzu. Bolo to, keď sme nakrúcali Zlomený mušt a boli sme s Ďurom a Sväťom Malachovským v posteli.
V poslednom čase často hráte aj s viackrát spomínanou Peťou Polnišovou. Pred kamerou sa dokonca bijete. Ktorá z vás je silnejšia?
(smiech) Aj v divadle máme jednu scénku, keď sa Peťka začne metať v amoku a ja ju mám chytiť. Raz sa mi aj stalo, že mi jednu vrazila. Tak som ju poprosila: „Peti, skús trošku menej.“ No a pri ďalšom predstavení zase schytala ona odo mňa. (smiech) Ono to ani nie je o tom, ktorá je silnejšia, ale ktorá sa viac vžije do nakrúcania. Ale musím povedať, že Peťku som vždy obdivovala a túžila s ňou hrať. Velmi si rozumieme. A Peťa je najmä odvážnejšia, ja som strachopud. Keď som mala v Kredenci chodiť na chodúľoch, strašne som sa bála, a keď som mala zo skrine skočiť na Kemku, tak to bol koniec. Sedela som zdutá hore, že nejdem. Nemám rada adrenalín.
Pritom v televízii to nevyzeralo vôbec nebezpečne.
Bolo to vysoko. (smiech) Hovorili mi: „Šak sa pribrzdi o Kemku!“ Chudák, má dieťa, pribrzdím sa oňho a obúcham ho o kachličky. On tiež hovoril: „Pokojne, skoč!“ Potom som zbadala tie jeho ramienka...
Úplne iný typ humoru sú Listy Emilovi, v ktorých hráte spolu s Milanom Lasicom v Štúdiu S. Chytila vás veľká tréma, keď ste dostali ponuku byť na jednom javisku s touto žijúcou legendou?
Mala som pred ním obrovský rešpekt. Teraz navyše hrám v predstavení nielen s ním, ale aj s pánom Polívkom a musím povedať, že toto keby mi niekto povedal pred rokom, tak asi odpadnem. Pán Lasica je môj úplný idol. Je úžasný, má rád mladých, vtipkoval s nami pri skúškach, veľakrát sa nám ho podarilo rozosmiať a vtedy sme s babami na seba len vyvaľovali oči. Často sa tiež stane, že v predstavení povie niečo nečakané a my sa ideme dopučiť a vidím, ako má iskričky v očiach, že nás dostal. Je to pre mňa obrovské splnenie sna.
Teraz, keď sa vaša kariéra dostala takpovediac do najvyššieho bodu, sú myšlienky na materstvo zatlačené niekam do úzadia?
Ja to takto nevnímam. Po materstve, samozrejme, túžim, ale nijako to časovo neobmedzujem. Vôbec neriešim, že ak sa to stane zajtra, tak mi to môže nejako prerušiť kariéru. Bolo by tiež veľmi trúfalé hovoriť si, že materstvo musí počkať až dovtedy, než dotočím nejakú poslednú scénu...
V poriadku, tak čo spraviť aspoň ďalší krok vo vzťahu a začať spolu bývať?
Ale veď my spolu bývame.
Striedavo vo dvoch bytoch, to sa neráta.
(smiech) Takto. My sme na dvoch miestach, pretože pri našom hektickom spôsobe života je to momentálne veľmi praktické.
To nemôže byť praktické.
Je. Ja napríklad bývam pri Miškovom divadle, tak keď má dve hodiny čas medzi skúškou a predstavením, nemusí čakať v šatni, ale je u mňa. Ale, samozrejme, sa to rieši a keď bude viac času, tak sa to preklopí do jednej alebo druhej možnosti. Ale momentálne tak veľa cestujeme s divadlom, že mám pocit, že sme stále zbalení a len prehadzujeme tašky.
Vraj obaja veľmi radi cestujete aj po svete. Kto vyberá destinácie?
Slovenské má na starosti viac Miško a zahraničné ja. Baví ma to. Nakoniec ani nemusíme nikam ísť, mne stačí takto si zamestnávať myseľ, pátrať, zisťovať, kde čo je, aké sú možnosti.
Pred pár dňami ste sa vrátili z tepla. Kde ste boli?
Na Bali a bolo to nádherné. Vlani sme boli v Thajsku, veľmi sa nám páčila tá časť zemegule, tak sme sa tam vrátili. Ľudia tam žijú úplne inak, tak sa snažíme preniesť si ten ich pokoj aj domov. Užili sme si to do poslednej sekundy a dúfame, že z toho opäť budeme žiť do leta.
Poďme ešte k vám. Aký ste vy vlastne človek vo svojej najhlbšej podstate? Strelený a plný prekvapení, alebo seriózny plánovač?
Som pozitívny človek, veselý. Vraví sa, že špeciálne komici sú doma morózni, ale ja si viem zlé myšlienky kontrolovať. Dokážem si všetko zanalyzovať a neumáram sa. Aj keď ma niečo zamrzí, ustriehnem si, aby ma to nezvalcovalo. To je v tomto povolaní veľmi dôležité, lebo niekoľkokrát za deň meníme charaktery, pracujeme v kolektíve, s emóciami. Som pokojná a spokojná a viem si všetko užiť. Teším sa aj z najobyčajnejších vecí, z toho, že sme doma, pozeráme film. To som ja vo svojej prapodstate.
