Nás zaujímalo, ako trávila Vianoce, kedy jej najviac chýba manžel Radek Brzobohatý († 79), ako i to, prečo za posledné mesiace tak výrazne schudla.
Vráťme sa k najkrajším sviatkom v roku. Ako ste ich trávili?
Mala som pred Vianocami veľmi hektické obdobie, pretože sme od októbra skúšali hru Cyrano od Ľubomíra Feldeka, ktorú som režírovala a môj syn robil hudbu, do toho som nakrúcala v Bratislave aj v Prahe. Dokonca ešte 21. decembra som nakrúcala seriál Chlapi neplačú. Doma to vyzeralo ako po výbuchu. Takže mi deti pomohli upratať, všetko sme načančali a na Štedrý večer sme boli doma.
Stihli ste pri toľkom zhone napiecť vianočné koláčiky?
Nepečiem, mám kamarátku, ktorá mi vždy napečie aj 15 druhov, pretože Česi majú také úžasné malinké koláčiky, ktoré volajú cukroví. Nemám na to trpezlivosť piplať sa s tým. Za to urobím makovník, orechovník aj rôzne torty.
Bez svojho manžela ste už tretie Vianoce...
Máme taký zvyk, že preňho dávame na stôl prázdny tanier. A okrem tradičných slovenských jedál, ako sú kapustnica, kapor a šalát robievam stále aj hovädziu polievku, tú najradšej jedával na Štedrý večer Radek.
Ste silná žena, ale určite máte chvíle, keď vám manžel chýba. Kedy to najviac cítite?
Najviac mi chýba večer, keď si ľahnem do postele a zaspávam. Boli sme zvyknutí byť zakliesnení do seba. Chýba mi tiež v niektorých dôležitých situáciách, i keď ja som bola vždy tá, čo všetko vyriešila. Ale je dobré mať vedomie, že je nablízku niekto, o koho sa môžete oprieť. A keď ten človek nie je, je to absurdné. So smrťou som sa, samozrejme, stretla. Zomreli mi mama, otec, brat a viem, že je to jediná nevratná vec na svete, čo sa nedá zmeniť. Je to zvláštny pocit. Ľudia sa ma pýtajú, či už niekoho mám – to si neviem vôbec predstaviť.
Myslíte si teda, že už po vašom boku nebude žiadny muž?
Ako som povedala, neviem si to predstaviť, ale nevylučujem to. S Radkom sme sa poznali do detailov. Nemám toľko rokov, aby som si zvykala na niekoho, že ma bude hladkať, ťahať na rande a zamilovane sa na mňa pozerať. To znesie človek v určitom období života, ale v šesťdesiatke? (smiech)
Médiá vás označujú aj ako slovenskú, aj ako českú herečku. Ako to cítite vy?
Slovenkou sa cítim viac.
A čo považujete za svoj domov?
Domov je vždy tam, kde bol môj muž. Domov je ale aj tam, kde máte veľa priateľov a tých ozajstných mám viac na Slovensku. Takých, s ktorými nemusíte denne hovoriť, ale viete, že keď zavoláte aj o polnoci, tak sú na príjme a sú vám k dispozícii.
O vás sa traduje, že ste výborná kuchárka a jesť u vás je vždy pôžitok...
Varením relaxujem a svoje jedlo nosím aj na nakrúcanie. Aj keď prídem v noci z divadla unavená, vždy navarím. Mám to rada a veľmi ma to baví. Radek bol dobrý jedák, takže som vytrénovaná. Aj syn a dcéra výborne varia. Vždy sa mi v kuchyni motali pod nohy, bavilo ich to, takže k vareniu majú pozitívny vzťah. K jedeniu tiež. (smiech)
Napriek tomu ste od leta výrazne schudli a vaša dcéra Rola tiež. Varíte zdravšie?
Nie. (smiech) Varím stále kalorické jedlá. Inšpirovala ma moja kamarátka zubárka, ktorá neskutočne schudla a ja som z toho bola hotová. Povedala som si, že si dám rok na to, aby som schudla aspoň 20 kíl. Teraz mám dolu 12.
Čo teda jete a nejete?
Naštartoval ma špeciálny sirup. Desať dní som pila iba ten a nič viac. Ak vydržíte dva dni, potom to už ide. Vôbec necítite hlad a máte veľa energie. Potom som si kúpila proteínovú diétu a teraz už vôbec nejem pečivo, ryžu, zemiaky. Výnimočne si dám sushi. Nie som veľmi na sladké, ale čokoládu si sem-tam doprajem, pretože telo si to žiada.
Spomínali ste, že ste režírovali divadelnú hru Cyrano. Bola to vaša prvá režisérska skúsenosť?
U nás v divadle Radka Brzobohatého som už pár hier režírovala. Už totiž viem, čo divák chce. Poznám dobre aj našich hercov, každý má svoje mantinely, viem, koho kam môžem dostať, čo dokáže. Myslím si, že to je najlepšia cesta. Stojí ma to veľa fyzického vypätia, ale výsledok je vždy dobrý. Ľubo Feldek, ktorý bol na premiére, bol nesmierne dojatý, plakal a povedal mi, že prvýkrát Cyrana režírovala žena a že som tam objavila veci, ktoré by tam chlap nikdy nenašiel. Réžia ma baví, sú to moje peniaze, ktoré do toho investujem a chcem, aby to bolo urobené k obrazu môjmu a keď sa to nepodarí, je to len moja chyba.
Čo je pre vás jednoduchšie, hrať alebo režírovať ostatných?
Zbožňujem, keď príde do divadla mladý pekný človek, ktorý je talentovaný a vidím jeho rast na javisku. Sú kolegyne, ktoré nemajú rady mladé pekné herečky, pretože majú pocit, že sú ohrozené. Všetky sme boli mladé, ale nie všetky pekné. (smiech) Milujem, keď sú mladí spokojní, realizujú sa a ja z nich vydolujem niečo, čo ani sami nevedeli, že v nich je a mám z toho veľkú radosť. Organizácia ma baví viac ko hranie.
Na Slovensku hráte v seriáli Chlapi neplačú. Ste rovnako temperamentná ako vaša postava?
Ešte temperamentnejšia. (smiech) Mám rada čistý stôl a nenávidím pokrytectvo. Tak konám a vyžadujem to aj od druhých. Znesiem akúkoľvek pravdu, radšej ako milosrdnú lož.
Ako zvládate neustále cestovanie medzi Prahou a Bratislavou?
Bývam unavená, ale napríklad v tom predvianočnom zhone som si zobrala šoféra, nezabijem sa predsa. Tie peniaze mi za to nestoja. Keď mám ale čas, ostávam v Rajke, kúpili sme tam s deťmi domček, sú tam veľmi príjemní ľudia. Ak mám viac dní voľna, zoberiem našich dvoch psov a ostávam tam.
Váš syn Ondřej tvorí pár s Miss World Táňou Kuchařovou. O vašom vzťahu k nej sa popísalo veľa nelichotivých vecí...
Také kraviny! Ale nikto so mnou nehovoril. Mám ju rada a som veľmi šťastná, že môj syn je šťastný. Sú do seba zamilovaní, sú veľmi pekný pár. Nikto nie sme prorokom, ale verím, že im to vydrží.
Aká ste svokra?
Nie som typ svokry, ktorá neznáša. Poviem si svoj názor, ale v ich prípade nemám vôbec dôvod nejaký názor hovoriť. Nemám Oidipov komplex a netúžim, aby mi môj syn sedel pri zadku.
Tešíte sa na to, až budete stará mama?
Každý mi to podsúva, či by som chcela byť stará mama. No nechcela! Netúžim byť stará mama. Minule som v divadle počula, ako sa diváčky rozprávali: ,,Holky, blahopřejte mi, budu babička.” Pozrela som sa ne a sedeli tam také babkoidné typy, ale to ja nie som. Musím, samozrejme, povedať, že byť starou mamou neodmietam. Vnúča by so mnou išlo životom, dala by som ho do auta a išli by sme do sveta. Rozhodne ale nie som znudená dôchodkyňa, ktorá si potrebuje vyplniť čas kočíkovaním.
