Byť lídrom FIFA rankingu a čerstvým majstrom sveta vo futbale, to je dvojica celkom solídnych argumentov.
Lenže čo ak zapojíme trochu matematickej fantázie a pozrieme sa na rebríček FIFA z inej perspektívy?
Najlepšia reprezentácia nikdy neštartovala na Majstrovstvách sveta. Dokonca ani na žiadnom záverečnom turnaji. Ide o krajinu, kde žije len niečo vyše 300,000 ľudí. Island.
Island je v rebríčku FIFA na 28.mieste, čo je samo o sebe pre malebnú krajinu úžasný výsledok.
Na jeden bod v renkingu pripadá jeho 388 obyvateľov. Pre porovnanie, Nemecko má jeden bod na 48304 miestnych, Česká republika 12091 a naša krajina 6288. Island je v tomto ponímaní súverénnym svetovým lídrom.
V kvalifikácií na MS 2014 padol neveľký ostrovný štát, žrebovaný do kvalifikácie až z piateho výkonnostného koša, až v úplnom závere. V baráži najskôr húževnatí severania remizovali doma s Chorvátskom 0:0, v odvete bol však súper nad ich sily a zvíťazil 2:0. Island tak nevyužil šancu stať sa najmenšou krajinou, aká kedy na majstrovstvách sveta vo futbale štartovala. (Doterajší rekord drží Trinidad a Tobago, ktoré má 1,3 milióna obyvateľov)
Šanca na prvý záverečný turnaj v histórií ostrova však vôbec nie je ďaleko. Island je v tvrdej konkurencii svojej skupiny na druhej priečke. Severania už porazili silné Turecko, Holandsko (Áno, Holandsko. To Holandsko, ktoré bralo z posledných dvoch MS cenné kovy) a podľahli len v Plzni rozbehnutému Česku.
Ak ste fanúšikmi príbehov o outsideroch, zbystrite pozornosť. Sledovať hru Islandu je ako vidieť myš kričať. Nedáva to zmysel, no vidíte na vlastné oči, že sa to naozaj deje. A pýtate sa: Ako je to možné?
Aby sme sa dostali ku koreňom celého príbehu o úspechu, musíme sa vrátiť o 18 rokov dozadu. Písal sa 24.apríl.1996.
Island nastúpil na priateľské stretnutie v Estónsku. Všetko išlo až prekvapujúco hladko. Bjarki Gunnlaugsson už v 30.minúte skompletizoval hetrik a o osude zápasu bolo rozhodnuté. Tréner Logi Olafsson si mohol dovoliť experimentovať, preto prikazuje 17-ročnému blondiakovi na lavičke, aby sa šiel rozcvičiť. Mladík s číslom 13 bol pripravený nahradiť Arnóra Gudjohnsena, národnú futbalovú legendu, ktorá to dotiahla až do klubov ako Anderlecht či Bordeaux. Iste, nejde o TOP kluby, no len veľmi málo futbalistov z Islandu v tej ére dosiahlo podobnú úroveň. Gudjohnsen po tomto zápase ukončil kariéru ako štvrtý najlepší strelec svojej reprezentácie a siedmy v počte štartov. Chlapec, ktorý ho striedal, ho neskôr porazil v oboch kategóriach. Bol to jeho syn, Eidur.
Eidur, ktorý sa preslávil najmä pôsobením v Chelsea či Barcelone, postupne vyhral prakticky všetko, čo na klubovej úrovni niečo znamená — Premier League, FA Cup, La Ligu aj Ligu majstrov.
Deti na Islande v ňom našli nový idol. Zrazu každý chcel byť novým Gudjohnsenom. Príklad úspešného hráča urobil v krajine doslova futbalový boom — mladí futbalisti videli, že niekto z ich malej krajiny to dokázal. Získalu tak vieru, že to nie je nemožné, že ak budú tvrdo pracovať, môžu to byť nabudúce práve oni.
Eidur mal niečo, čo generácie pred ním nemali. V otcovi našiel úžasného trénera a motivátora, ktorý mu pomohol dosiahnuť veci, o akých sa nikomu z Islandu dovtedy ani nesnívalo. Lenže časy sa zmenili. Dnes je na Islande nájsť kvalitného futbalového trénera ťažké asi ako prejsť do vedľajšej dediny.
Podmienky pre výchovu mladých talentov sú v porovnaní s obdobím pred generáciou absolútne neporovnateľné. V chladnej krajine vyrástlo sedem vnútorných futbalových ihrísk, štyri menšie ihriská, každá základná škola má svoj umelý trávnik a rovnako umelý trávnik zabezpečil pre svoje potreby prakticky každý klub v krajine. Ambiciózni futbalisti sa tak môžu tréningu napriek často nehostinným podmienkam venovať 12 mesiacov v roku.
Výsledok? Island produkuje oveľa väčšie množstvo mladých talentov, než ako tomu bolo v minulosti. Navyše hráči, ktorí momentálne reprezentujú krajinu, boli v čase tohoto boomu už tínedžermi. Očakáva sa, že deti vychovávané v ideálnych podmienkach od piatich rokov môžu dokázať ešte omnoho viac.
Keďže Islandská futbalová liga patrí medzi polo-profesionálne, jedinou cestou, ako naplniť svoje ambície, je odísť do zahraničia. V Európe aktuálne pôsobí z krajiny profesionálne 58 hráčov, ďalších 23 čaká na svoju šancu v mládežníckych akadémiach.
Aby mohol mladý talentovaný chlapec z Islandu teda naštartovať svoju kariéru, musí vo veku 15–17 rokov opustiť rodný ostrov a teda žiť sám v úplne cudzej krajine. A tým sa dostávame k faktoru X - Islandskému charakteru.
Žiť na malom ostrove v severnom Atlantiku znamenalo dlhé desaťročia žiť v izolácií. Island bol zo všetkých krajín Európy osídlený ako posledný a ešte pred II.svetovou vojnou šlo o jednu z najchudobnejších krajín. Napriek veľmi ťažkým podmienkam je dnes Island rozvinutou, absolútne modernou krajinou, no “duch ostrova” z čias minulých v ľuďoch pretrváva.
“Akokoľvek sú podmienky zlé, akákoľvek prekážka nám stojí v ceste, nič nás nemôže zastaviť.”
Tréneri v Európe túto cnosť na Islanďanoch spoznávajú. Chlapci z malého ostrova sa vyznačujú tvrdou prácou, trpezlivosťou a pokorou. Je v tom akási vnútorná túžba, hlad po úspechu. Hráči mohli byť doma hviezdami, veľkými rybami v malej mláke. No to nie je ich povaha. Tá je o hľadaní výziev, o túžbe dosiahnúť viac, o osobnom raste.
Eidur všetkým ambicióznym futbalistom dokázal, že je to možné. Že aj chlapec zo zabudnutej vzdialenej krajiny môže prekročiť svoj tieň. Vďaka jeho vzoru sa potom celý národ spojil a vytvoril niečo, čo potrvá celé generácie.
Islanďania sú zvyknutí na tuhý mráz, štipľavý vietor, či prudké búrky. Sú zvyknutí na ťažké podmienky a zrejme aj preto urobia na každom tréningu o kilometer viac a zostanú na ňom o pár minút dlhšie, než akýkoľvek iný futbalista na svete. A to je výhoda, ktorá ich môže čoskoro dostať na záverečný turnaj.
