Tí najmenší sa tešia na darčeky a starší oceňujú radosť maličkých a vzácne chvíle v kruhu svojich blízkych. Známe dámy šoubiznisu nám prezradili, s kým strávia najkrajšie sviatky v roku a zaspomínali si na magické chvíle, keď ešte verili na Ježiška.
Twiins Daniela a Veronika Nízlové (28 ) s mamou Danielou (47) a starou mamou Annou (68)
Aké boli Vianoce vášho detstva? V čom sú rozdiely?
Mama Veronika: Nemyslím si, že by boli tie rozdiely veľké. Akurát, že už nemusíme stáť fronty na pomaranče aj banány.
Stará mama Anna: Pamätám si, že keď som bola malá, po večeri chodili koledníci vinšovať a potom sme spolu išli do kostola na polnočnú omšu.
Preniesli ste niektoré tradície do svojej novej rodiny?
Mama Veronika: Úplne všetko. Hádžeme do rohov orechy, kapor a kapustnica nesmú chýbať, ako aj miesto a tanier pre človeka, ktorý zomrel.
Stará mama Anna: Ešte si zabudla na opekance s makom, tie musia v našej rodine byť.
Veronika: Ak budem raz mať svoju rodinu, Vianoce budú presne takéto.
Daniela: Ja tiež. Ale môj priateľ je Rakúšan, tak budem musieť skombinovať aj nejaké rakúske tradície. Kapustnicu ale nemá rád, takže polievka bude iná.
Aké boli vianočné darčeky kedysi?
Stará mama: Väčšinou sme dostávali knihy. Našli sa aj nejaké hračky, ale v tej dobe toho veľa dostať nebolo. Okrem toho nás bolo päť detí, rodičia sa snažili, aby bol aspoň bohatý stôl.
Pamätáte si na vysnívaný darček, ktorý ste aj dostali?
Stará mama: S bratom a sestrami sme sa vždy dlho pred Vianocami rozprávali, čo by sme chceli a mama načúvala. Keď som bola troška väčšia, veľmi som si želala lyže. Bol to môj veľký sen, lyžovanie som milovala.
Veronika: Originálna Barbina, keď sa ešte na Slovensku nedala kúpiť, tak tatino chodieval hrávať do Nemecka a odtiaľ nám ich priniesol. A autodráha, je zábava, že keď sme boli malé, hrávali sme sa s autíčkami.
Daniela: Ja som si veľmi želala Barbie dom, ale ten sme nikdy nedostali. (smiech)
Pripravovali ste ako deti svojim rodičom darčeky?
Veronika: Balili sme im hračky z kinderka. (smiech)
Daniela: Alebo sme poskladali origami, to sme robili rady.
Museli mať vaše dcéry pod stromčekom úplne rovnaké veci?
Mama Daniela: Všetky! Často sme chodievali na nákupy do Poľska, lebo sme vedeli, že tam kúpime rovnaké veci. Tu to bol trošku problém. Ak by jedna mala niečo červené a druhá fialové, tak by to nechceli. (smiech) Keď boli staršie, chceli sa už líšiť. Keď chodili spievať, chodili síce oblečené rovnako, ale doma nie.
Kto všetko s vami sedí pri štedrovečernom stole?
Mama Veronika: Dcéry chodia na Vianoce domov a aj mamina, keďže otec zomrel. Moja švagriná je sama, tak aj tá bude s nami tento rok večerať, tak nás bude plný dom. Už sa na to veľmi teším.
Chodievate na polnočnú omšu?
Chodievali sme, ale už asi štyri roky sme neboli, lebo sme zaspali. Tento rok som sa ale dohodla so susedom, nech nás príde ohlásiť, takže už nezaspíme. (smiech)
Dokedy ste verili na Ježiška?
Daniela: Prišli sme na to skoro, asi keď sme mali štyri roky. Naši nás zatvárali do izby a hovorili, že príde Ježiško. Keď sme vyšli z izby, tak tam vždy boli darčeky, tak som sestre povedala, že ich tam dávajú určite naši. Ešte dlho sme s nimi ale tú hru hrali. Možno až do deviatich rokov.
Alexandra Novotná (42) s mamou Evou (74) a dcérou Ninkou (17)
Ako si spomínate na Vianoce kedysi? Aké sú rozdiely?
Mama Eva: Vianoce som trávila v Bratislave. K tradíciám patrila doobedná prechádzka Starým Mestom a spoločná príprava večere. Menu som preniesla aj do svojej rodiny, i keď moje deti už nemajú rady opekance s makom.
Sandra: Klasické bezstarostné Vianoce sa pre mňa skončili, keď zomrel ocino. Odvtedy všetko prebieha navonok rovnako, ale napriek tomu je to iné. Pri stole sedíme bez neho, ale v duchu sme s ním a so starou mamou, ktorá už tiež nie je medzi nami.
Dcéra Ninka: Keď som bola maličká, Vianoce boli pre mňa niečím magickým. Vždy som sa na ne veľmi tešila a každé boli pre mňa zážitkom.
Preniesli ste tradície detstva do novej rodiny?
Sandra: Varíme rybaciu polievku podľa receptu starej mamy a inak máme klasické vianočné zvyky.
Mama Eva: Krájame jabĺčko, máme oblátky s medom, šupinky pod tanierom a mňa pri klavíri nahradila vnučka.
Aké boli dary kedysi?
Sandra: Dostávala som autíčka, lebo som bola skôr chalan, alebo bábkové divadlo, lebo som túžila byť herečkou.
Mama Eva: Vtedy sme sa viac tešili z maličkostí. Veľmi som chcela byť lekárkou a tešili ma knihy z lekárskeho prostredia. Knihy sú dodnes darčekom, ktorý rada dostávam aj darujem.
Pamätáte si na vysnívaný darček, ktorý ste naozaj dostali?
Mama Eva: Dostala som hračkársky kočík s bábikou, taký istý, v akom ma vozili moji rodičia.
Sandra: Určite to bolo nejaké autíčko. (smiech)
Dcéra Ninka: Mám rada koníky a ako 9-ročná som túžila po hračkárskom ranči s koníkmi. Mala som veľmi veľkú radosť, keď som otvárala darčeky a našla tam aj tento vytúžený.
Dokedy ste verili na Ježiška?
Dcéra Ninka: Stále verím. (smiech)
Mária Čírová (26), mama Viera (61) a dcéra Zoe (2,5)
Ako si spomínate na Vianoce kedysi? Aké sú rozdiely?
Mama Viera: Keď som bola malá, nepamätám si na žiaden predvianočný zhon. Vianoce boli vždy fascinujúce, tým prekvapením bol pre nás vianočný stromček a pod ním – jedna bábika, brat dostal autíčko, skrátka jedna vec. Nemali sme televíziu, ľudia neboli bičovaní šialenými reklamami.
Mária: Boli to tie najkrajšie sviatky, plné pokoja a pohody. Každý rok sme sa na ne tak veľmi tešili. S maminkou sme piekli, chystali, upratovali, s ockom sme stavali stromček. Pozerali sme vianočné rozpravky, spievali koledy, chodili do kostola pozerať jasličky.
Preniesli ste niektoré z tradícií z detstva do svojej novej rodiny?
Mama Viera: Snažila som sa k skromnosti viesť aj svoje štyri deti a učiť ich, že Vianoce prežívame duchovne a najhodnotnejšia je súdržná rodina.
Mária: Pamätám si na prvé spoločné Vianoce s Marošom, ako som riešila, že treba toto a tamto, ako to bolo u nás doma zvykom. Dnes to už budú šieste spoločné Vianoce a našli sme si už aj svoje tradície. Sú naše a jedinečné aj pre Huga a Zoe. Jedálny lístok nám spojil dva rôzne svety. Krájame jabĺčko, spievame koledy, robíme si medové krížiky na čelo, dávame šupinku od kapra pod obrus, čítame sväté písmo. A musí vládnuť pohoda, to je základ.
Aké boli darčeky kedysi?
Mama Viera: Nikto nič nenaháňal. Ani u starých rodičov, nepamätám si, že by sme si u nich našli niekedy nejakú hračku. Ale vôbec nám to nechýbalo. Stačila nám salónka zo stromčeka alebo nejaký dobrý koláčik starej mamy.
Pamätáte si na vysnívaný darček, ktorý ste naozaj dostali?
Mama Viera: Nie, nemali sme takéto ciele, vôbec. Tešili sme sa, že možno niečo bude pod stromčekom. Dnešné deti už od malička majú prehľad o sortimente, značkách, píšu, čo by si priali. My sme dostávali potrebné veci. Boli sme traja súrodenci, dostali sme napríklad sánky, jedny korčule. Alebo iný rok zase kolobežku. Ale nepamätám si, že by sme riešili, komu tá jedna kolobežka patrí. Striedali sme sa.
Mária: Áno, bábiku. A potom neskôr discman, ktorý mi priniesol brat z Talianska, kde študoval. To mi normálne slzy padali.
Čo nesmie chýbať na vašom štedrovečernom stole?
Mama Viera: Náš Štedrý večer sa začína vianočným vinšom a pokračuje tak, ako to už tradične viedol môj dedo a môj otec – aj u nás manžel prečíta úryvok z Biblie o narodení Ježiša Krista. Pri štedrovečernom stole nesmie hlavne chýbať pohoda.
Mária: Vianočné oblátky s medom, kapustnica z údenej makrely. Je to špecialita rodiny môjho muža, losos so zemiakovým šalátom a makové opekance, ktoré robieval ešte môj dedko. Nesmie chýbať niekoľko druhov koláčikov, ktoré zbožňujem vyrábať. Ich vôňa, to sú pre mňa Vianoce.
S kým budete tráviť sviatky?
Mama Viera: Teraz, keď majú všetky štyri deti vlastné rodiny, Vianoce vždy zorganizuje jeden, ku ktorému sme všetci pozvaní. A tak ich každý rok trávime inde.
Mária: S mojím milovaným mužom a deťmi. A možno aj súrodencami, uvidíme, ako to dopadne tento rok. U nás Čírovcov sa to rieši ešte 24. 12. a je horúca linka na všetky strany. „Tak ako, prídete?“ (smiech)
Chodíte aj na polnočnú?
Mama Viera: Bez nej by pre mňa neboli Vianoce. O tom sú tie sviatky.
Dokedy ste verili na Ježiška?
Mária: Keď som už vedela, ako to naozaj je, boli to pre mňa veľmi čudné Vianoce. Neskôr to vystriedala radosť, keď som aj ja pripravovala darčeky pre druhých. Lepila som pohľadnice, maľovala obrázky. Keď som neskôr brigádovala, viac som si užívala, že môžem blízkym urobiť radosť. Moji rodičia si ale na daroch nikdy nezakladali. Aj na ich veľké jubileum nechceli od nás darčeky, pozvali všetky deti a vnúčatá na husacinu. Oni sú jedni z mála ľudí v dnešnom svete, ktorým ide naozaj o lásku, pokoj a dobro. Naše deti sa tiež snažíme nezahlcovať darčekmi. Každý si nájde jeden, maximálne dva. Môžem vám povedať, že je to skvelý spôsob!
Denisa Mendrejová (27) s mamou Danou (51) a dcérou Grétkou (2)
Ako si spomínate na Vianoce kedysi? Aké sú rozdiely?
Denisa: Na Vianoce som sa vždy veľmi, veľmi tešila, ako každé dieťa kvôli Ježiškovi a darčekom. Spomínam si, že sme ich trávili raz doma, druhý rok zas u babičky.
Mama Anna: Mala som úžasné detstvo a každý rok krásne Vianoce. Tú pohodu, ktorú sme vždy doma mali som sa snažila preniesť aj do mojej rodiny. Sviatky sme trávili vždy doma s dobrým jedlom. (smiech)
Preniesli ste niektoré tradície z detstva do svojej novej rodiny?
Denisa: Určite áno. Najmä celodenný pôst, ktorý bol u nás doma zvykom a štedrú večeru tiež. Keď som bola malá, stromček sme zdobili vždy na Štedrý deň. Teraz to robím skôr, kvôli Grétke, aby sa tešila. Domácnosť má hneď inú atmosféru. Rozkrajovanie jabĺčka tiež musí byť, aj šupinky z kapra pod tanierom. Sme poverčiví, takže všetko jedlo od oblátok až po medovníky musí na stole byť.
Mama Anna: Vždy sme mali rybaciu polievku, zemiakový šalát a vyprážaného kapra, takže to som preniesla aj do svojej rodiny. Dokonca aj odlievame cín. Skrátka tradičné Vianoce.
Pamätáte si na vysnívaný darček, ktorý ste dostali?
Denisa: Mala som asi desať rokov, keď bolo veľkým hitom Polly Pocket. Bolo to srdiečko, v ktorom boli miniatúrne bábiky, z toho som sa veľmi tešila.
Mama Anna: Ako každé dievčatko, bábiky. Rodičia sa vždy snažili, aby som pod stromčekom našla to, čo som si želala, aj keď bol socializmus, na Vianoce bolo všetko. Teraz je ale, samozrejme, darčekov viac.
Pripravovali ste ako deti darčeky rodičom?
Denisa: Keď som sa už dozvedela, že ani mne nenosí darčeky Ježiško, snažila som sa aj ja pre rodičov niečo vyrobiť. Ale tiež som si sporila do prasiatka, tak som mame kupovala krém na ruky. (smiech)
Ako bude vyzerať váš Štedrý večer?
Denisa: Keď sme s priateľom ešte nemali dcérku, chodievali sme jeden rok k našim, na druhý rok k svokrovcom. Tento rok budeme mať spoločnú večeru u nás s mojou mamou a svokrovcami. Pri stromčeku sa zíde veľká rodina.
Mama Anna: Som zvedavá, kto bude variť. (smiech) Vychutnáme si to ale asi spoločne v kuchyni, veľmi sa na to teším.
Píšete už s Grétkou listy Ježiškovi?
Denisa: Zatiaľ nie, ale na budúci rok určite začneme. Grétka sviatky vníma najmä cez vianočné reklamy, vysvietené stromčeky v uliciach a obrázky Mikuláša. Vtedy povie, že to je Ježiško a prinesie jej darčeky. Je malinká a nemá predstavu, čo by chcela. Takže keď ideme do hračkárstva, pozerám podobné hračky, s akými sa najviac hrá. A priznám, že s ňou je veľmi ťažké odísť z hračkárstva bez toho, aby som jej niečo kúpila. (smiech) Čokoľvek jej Ježiško prinesie, bude sa určite tešiť, je to také vďačné dieťatko.
Dokedy ste vy verili na Ježiška?
Denisa: Asi do 7 rokov. Zlomilo sa to v druhej triede na základnej škole, keď spolužiaci začali hovoriť, že darčeky kupujú rodičia. Potom som sa veľmi snažila nájsť ich doma v predstihu a nachytať rodičov, ako ich dávajú pod stromček. Nikdy sa mi to ale nepodarilo. (smiech)
Mama Anna: Keď chodila do škôlky, tak sa to dalo nejako utajiť. Jeden rok sme jej chceli dať andulku a mali sme vážny problém ju schovať, aby ju nenašla. A podarilo sa nám to!
Alena Heribanová (59) s mamou Máriou (80) a dcérami Tamarou (29) a Barbarou (24)
Aké boli Vianoce vášho detstva? V čom sú rozdiely?
Stará mama Mária: Prvé Vianoce, na ktoré si pamätám, boli počas druhej svetovej vojny. I počas vojny sme si dorobili všetko potrebné k životu. Mamka vedela vyčariť na sviatky krásnu atmosféru, bola majstrom zachovávania zvykov. Na Štedrý deň ráno chystala cesto na koláče, hlavne na vianočné slivkové buchty, ktoré som milovala. Ešte i teraz cítim v ústach ich chuť. Dnes ich už nerobím, pretože ich nemá kto jesť. Mama mala robotu až do večera, kým všetko pekne prichystala. Tato medzitým chystal stromček, ktorý sa nedával do stojana, ale do kuchynského „hokrlíka“, teda stolice bez operadiel.
Mama Alena: Patrím k šťastným dospelým, ktorí si pamätajú na to, aké to kedysi bývalo biele a voňavé..., aké bolo krásne sedieť s bratom pod stolom, hrať sa s novými hračkami, mať pred sebou misu s orieškami a medvedími labkami a pozorovať rozžiarený stromček... takmer nič sa z toho nezmenilo, okrem toho, že dnes sa už nezmestím s bratom pod stôl... (smiech)
Tamara: Pamätám si najmä na to, ako sme sa so sestrou zobudili v Štedrý deň, bežali sme v nočných košeliach do obývačky a tam už bol pripravený vianočný stromček. Nebol ešte ozdobený, vedľa neho boli poukladané škatule s farebnými ozbdobami a svetielkami. Na obed sme dostali varené zemiaky, potom sme sa obliekli a išli sme s tatkom na prechádzku do lesa zaniesť jedlo srnkám. Zatiaľ maminka pripravovala sviatočný stôl.
Barbara: Vianoce boli pre mňa vždy magické, ale keďže som bola veľmi racionálne dieťa, rodičia ma žiadnym Ježiškom neoblafli. Pamätám si na jedny Vianoce, keď nám kapor plával vo vani. Keď som ho tam na Štedrý deň nenašla a spýtala sa mamy, kam sa podel, oznámila mi, že ušiel odtokom späť do Dunaja. Na to som zahlásila: „A to sme ho radšej nemohli zabiť, aby sme mali čo večerať?“ (smiech)
Pamätáte sa na vysnívaný darček, ktorý ste aj dostali?
Stará mama Mária: Nečakali sme darčeky, ani som si žiaden nevysnívala, lebo to nebolo u nás zvykom. Celé detstvo som si potajme želala, aby mi mama ušila kožušinkový muf, lebo keď som chodila ako malá dva kilometre do školy, niekedy v metelici, v mraze, tak ma vždy hrozne oziabali ruky.
Mama Alena: Darčeky boli krásne ako dnes. V detstve sme neriešili ceny a kvalitu, hodnota darčekov spočívala predovšetkým v pocitoch a v láske, s akou sme ich dostávali a naši rodičia aj starí rodičia to vedeli... Ako bábika bol dokonalý kaučukový černoško z NDR. Dlho bol vo výklade hračkárstva a celé mesiace som o ňom snívala a bála sa, aby mi ho nepredali. Jedného dňa pred Vianocami som cestou zo školy zase bežala k výkladu... a černoško tam nebol. S plačom som šla domov a o pár dní som pod stromčekom našla veľkú krabicu. Keď som došuchotala papiermi, usmieval sa na mňa.
Preniesli ste tradície detstva do novej rodiny?
Stará mama Mária: Sažila som sa zvyky mojej mamy preniesť do vlastnej domácnosti. Nešlo to ale úplne, pretože v časoch socializmu sa nie veľmi hovorilo o narodení Krista Pána. Tak som deťom rozprávala, aké to bolo keď som bola malá ja. Našim deťom sme dávali pekné darčeky, mali sme kapra a zemiakový šalát. Dodnes aj vinšujem, ako vinšovala moja mama.
Mama Alena: Veľa sa nezmenilo, takmer všetko z našich rodinných tradícií zostalo – vianočné menu, živý veľký stromček, sviatočná chvíľa, vrátane prestierania, oblečenia, rituálov, darčeky dodnes nosí Ježiško... Ale keďže som pri hrncoch sama, nikto ma neodháňa od dobrôt, nevidím zlaté prasiatko. Kým v detstve som poctivo hladovala, dnes priebežne ochutnávam, aby chutilo aj ostatným...
Tamara: Odkedy som s Brankom, Štedrý deň trávim aj so svokrovcami, aj s mojou rodinou. Najskôr teda idem vyzdobiť vianočný stromček k našim, potom ideme okolo druhej hodiny k Brankovým rodičom a tam spoločne večeriame prvú večeru a pobudneme spolu až do šiestej, keď sa presúvame k mojim rodičom. Tento rok slávime Vianoce prvýkrát ako manželia a myslím, že postupne spojíme Vianoce oboch rodín a budeme všetci sláviť Štedrý večer spolu.
Pripravovali ste ako deti svojim rodičom darčeky?
Tamara: Vždy som im robila vlastnoručne darčeky, o niektorých som sama nevedela, aké majú využitie. Napríklad som železný stojček, z ktorého vytŕčali kábliky oblepila nálepkami a obkrútila farebnými stužkami... Potom som tomuto objektu dala nejaké meno ako napríklad „Krásnobudič fialkastý“ a darovala ho rodičom na Vianoce.
Barbara: Keď som bola malá, nemali sme na darčeky peniaze. Jedinou možnosťou, ako ich obdarovať, bola ručná práca. Kreslila som im obrázky, štrikovala zvieratká, vyšívala, vyrábala postavičky z moduritu. Vtedy ma to veľmi bavilo a robilo by mi to radosť aj dnes, len času už je menej.
