V Česku nakrúca seriál a filmy, doma hrá v divadle, ale tiež protestuje proti rozkrádaniu štátu. Schudol 9 kíl a 3 roky abstinuje. A dostal najkrajší vianočný darček – syna Dávidka.
Pred dvoma týždňami sa vám narodil druhý syn. Aký je to pocit?
Už to začínam vnímať ako kompletnú rodinu. Dávidko je veľmi maličký a Damiánko (3), ktorý bol doteraz maličký, je zrazu veľmi veľký. Nestíham sa čudovať, kedy stihol tak vyrásť.
Aké je Dávidko dieťa?
Úplne pokojné. Len papá a spinká, a keď ho to prestane baviť, tak papá a spinká. (smiech) Ale v noci trošku špekuluje. Chce jesť, ale zároveň aj spať. Len čo ho položíme, hneď sa preberie a dáva najavo, že sa najesť nestihol...
Starší syn nežiarli?
Vedel, že bude mať bračeka, ale nevedel si predstaviť, o čo pôjde. Zatiaľ nežiarli, len sa na neho pozerá, ale možno to časom príde. Dávidko je ešte krátko na svete, a keďže sa nám situácia začala časovo komplikovať, prišla na pomoc babka z východu. Vzala Damiánka na predvianočné prázdniny. Ale mamičke je už za ním smutno.
Takže vám babka pomáhala zvládnuť dni bez manželky Aničky, keď bola v pôrodnici?
Nie, to sme vtedy boli doma iba my chlapi. Asi štyri, päť dní. Varili sme si, a keď sme nestíhali, boli sme si niečo kúpiť.
Čo ste kuchtili?
Damiánkovi som dával len ľahšie práce. Robili sme si spolu napríklad praženicu, tam miešal vajíčka.
Máte teda doma mužskú prevahu. Nečakali ste, že vám bocian prinesie dcéru?
Nie, lebo to je už taká chlapská samoľúbosť, že prvý by mal byť syn. No a ja som bol spokojný, lebo už som ho mal. Takže som si prial, aby bolo dieťatko zdravé a krásne. Keď sa malý narodil, písal som oznámenia – mamička je v poriadku, aj my traja chlapi. No a chlapci sa aj lepšie spolu znášajú a netreba premaľovať detskú izbu. (smiech)
Koľko vás bolo doma súrodencov?
Štyria. Traja chlapci a sestra. Ja som najstarší, potom je Alenka (36), Paľko (31) a najmladší Peťo (22). Toho baví divadlo. V lete hráva na Donovaloch v Habakukoch. Bol na prijímačkách na VŠMU, aj na herectve v Banskej Bystrici, ale nevzali ho. K divadlu ho to však stále ťahá. V lete je tam, v zime robí u rodičov v Hriňovej v obchode.
Ste početná rodina. Chcete mať aj vy viac detí, alebo to necháte na osud?
Je nás dosť a aj manželka má ešte troch bratov. S deťmi to nechávam na osud. Anička sa tvári, že už stačilo. Obe deti totiž prišli na svet cisárskym rezom. Ale ja by som ešte nehádzal flintu do žita. Keď mi k Dávidkovi gratuloval strýko a povedal som mu, že už asi ďalšie dieťa nebude, tak povedal, že to pozná a má ich päť... (smiech)
Ako by ste si predstavovali, aby vaše deti vyrastali?
Ideálne by bolo, keby vyrastali na dedine. Užili by si to tam a videli zvieratká. Na strednú školu by už cestovali do mesta a pri vysokoškolskom štúdiu by vycestovali aj za hranice, zdokonaliť sa v jazykoch. Potom by ešte dva roky cestovali po svete. Potom je z dieťaťa vraj ideálny človek, lebo má zážitky všetkého druhu a slobodne sa môže rozhodnúť, čo a kde chce ďalej robiť. Aj naše deti môžu vidieť zvieratká u našich, pretože na záhrade chovajú psy a ich susedia majú aj kone. No a svokor na východnom Slovensku chová aj prasiatka. Minulý víkend mali zakáľačku.
Boli ste pomáhať?
Nie, ale aby sme neprišli o takéto chlapské radovánky, tak si zabíjačku s chalanmi robíme po Vianociach a stáva sa z toho tradícia. Robíme to u rodičov Roba Jakaba, ktorí žijú v rodičovskom dome na dedine v Nitrianskych Hrnčiarovciach pod Zoborom. Je tam Majo Miezga, Ďuro Kemka, Robo, ja, prípadne sa ešte niekto pridá, prípadne nás prídu pozrieť Milan Ondrík a Martin Nahálka z divadla Teatro Tatra z Nitry. Zabíjajú sa naraz dve svinky, aby bolo z čoho deliť. Mäsiar Laci, ktorý je poľovník, urobí podstatu, my pomáhame.
Vedeli by ste si predstaviť žiť niekde mimo Slovenska a vzdať sa našich tradícií?
Po vysokej škole som si to ešte vedel predstaviť, ale to bola len predstava. Nikdy som dosť dobre nerozumel ani v divadelných hrách, čo je to odísť do vyhnanstva a začať tam znova od nuly. A to by bolo zrejme aj v zahraničí a bez blízkych ľudí. Vidím to aj na kamarátoch, ktorí odišli a stále ich sem niečo ťahá.
Zrejme vám teda osud Slovenska nie je ľahostajný. Nedávno ste sa objavili aj na protestoch za odvolanie Pavla Pašku z postu predsedu NR SR a predraženého cétečka. Ako ste sa tam ocitli?
Znenazdajky. Mal tam ísť Ďuro Kemka a nestíhal. Zavolal mi, či by som tam ešte s niekým z divadla nezašiel a nepripojil sa k hercom z Národného divadla. Keď som prišiel k pódiu, už tam bol Richard Stanke, Boris Farkaš, Alexander Bárta aj Robo Jakab. Mali spísané, čo chcú povedať a prečo sa chcú pripojiť k protestu. No a potom prišlo k tomu, aby som aj ja niečo povedal.
A čo si o tom všetkom myslíte?
Prečo by mal človek, ktorý príde do nemocnice so zdravotnými problémami, znášať ešte aj to, že zdravotníctvo nemá peniaze? A keď sa tam nalejú, tak ich rozkradnú! Jan Kraus vo svojej relácii povedal, že tých ľudí to kradnutie bolí dvakrát. A je to tak. A my sme zase taký národ, že držíme, ale načo a dokedy? Ukradol si mi z peňaženky peniaze, tak si zaslúžiš po papuli. Ale keď to urobí niekto zhora a ukradne nepredstaviteľnú sumu z našich daní, tak každý to berie ako za socializmu. Sú to peniaze všetkých a nikoho to nebolí. A ak to nikoho nebolí, tak potom by som bol rád, keby sa dodržiavali všetky povinnosti štátu.
Ktoré napríklad?
Napríklad voči matkám, ktoré sú s deťmi na materskej, čo vôbec nie je dovolenka, voči starým ľuďom, zdravotným sestrám, ktoré sú nahnevané a tiež k dopravným prepravcom a šoférom, pretože máme najvyššie cestné mýto v celej Európe. Platia za každý kilometer a cesty sú hrozné. A prečo? Lebo najväčší tunel peňazí urobil štát pri výstavbe tunela Branisko, kde mala byť ešte jedna diera a nie je. Povedať ľuďom, že sa to predražilo v dôsledku náročného terénu, je totálna hlúposť. Nech sa idú pozrieť do Talianska. Klamú nás a kradnú. Niekto vyrátal, že keby tam boli tie peniaze investovali, tak zvodidlá bymuseli byť chrómové a na každom 25. kilometri by stála benzínka.
To, že sa u nás zametá špina pod koberec, je každému jasné. Budú pokračovať aj ďalšie protesty. Zúčastníte sa na nich?
Verím, že budú pokračovať. Ľudia sú nahnevaní. Právo u nás nie je na to, aby pomáhalo, ale aby zahmlievalo a hatilo cestu čomukoľvek. Treba vytvoriť podmienky, aby mohla fungovať stredná vrstva a aby tí najbohatší nekradli a neurčovali pravidlá. Oligarchovia sú nielen v Rusku, USA a Česku, ale aj u nás. Takže v tomto zmysle niečo urobme pre tie naše deti, aby sa tu dalo žiť, alebo potom sa nečudujme, že idú radšej preč. Tu sa vytratil zdravý rozum. Tých, čo nemajú nič, pribúda. Jedného dňa sa musia postaviť na odpor a nemôžu sa k nim správať tak ako v prípade Gorila, keď potlačenie protestu vyzeralo ako vojenský zásah. A prečo? Lebo všetci chceli ísť ukázať prstom na zlodejov.
Práve tým, ktorí to potrebujú, pomáhate tak, že organizujete charitatívny Vianočný bazár chalaňov. Ako to vyzerá?
Prebieha už od piatka, keď ľudia mohli nosiť do bývalého bratislavského V-klubu veci, ktoré už nepotrebujú. Niektoré z nich majú v obálke napísaný aj svoj príbeh. V sobotu a ešte dnes, v nedeľu ich predávame, v pondelok bude Vianočný žúr chalaňov, čo je veľký koncert spevákov a kapiel. Po prvý raz sa bude konať v Starej tržnici. Peniaze sa rozdelia na dobrú vec. Každý z nás, teda Majo Miezga, Robo Jakab, Juraj Kemka a ja máme plán, ktorý chceme podporiť.
Aké cenné kúsky ponúkate tento rok?
Na cenné kúsky máme na bazári oddelenie Tuzexu. Za socializmu to bol obchod, kde bolo dostať veci, ktoré sa nedali kúpiť inde v obchodoch. Sú tam napríklad zelené hodiny Jakuba Švehlu zo seriálu Panelák, ktoré nám do bazáru dal Vlado Kobielsky.
Pravidelne každý rok sa u niekoho z chalaňov stretávate a robíte si generálku Vianoc. U koho to bude tento rok?
Robíme si Štedrý večer so všetkým, čo k tomu patrí, teda kapustnica, ryby, šalát, oblátky, nič nechýba. Kde sa stretneme tento rok, ešte neviem. U mňa, v dvaapolizbovom byte, to asi nebude. Z roka na rok sa rozrastáme a byty sa zmenšujú. (smiech)
Ako strávite tieto vianočné sviatky?
Vždy sme chodili k našim alebo k svokrovcom, ale tento rok nejdeme nikam. Rodina príde k nám.
Utkvelo vám niečo v pamäti z detských vianočných čias?
Áno, keď sme sa spred heľpianskeho kostola spúšťali na železných sánkach a fŕkali za nami iskry, lebo niekde bola cesta posypaná popolom. (smiech) A malé požiarnické auto z lega kupované v Tuzexe s jedným panáčikom.
Dávate si do nového roku aj nejaké predsavzatia?
Veľmi nie, lebo viem, že ich nedodržím. A tak by som si mohol dať pre zmenu opäť predsavzatie, že prestanem fajčiť... Ale chcel by som začať behať. Zvyšuje to kapacitu pľúc, a potom aj to fajčenie viac šmakuje. (smiech)
Výrazne ste schudli. Držíte diétu?
Nie, ale schudol som deväť kíl. Prvá vlna chudnutia bola, keď som prestal piť alkohol, a to už budú v marci tri roky. Hmotnosť išla dole sama od seba. A v lete sme skúšali s divadlom Teatro Tatro hru Majster a Margaréta. Má štyri a pol hodiny...
Takže, bujaré oslavy narodenia syna zrejme neboli. Nepokúša vás to trochu medzi kamarátmi dať si aspoň jedného frťana?
Ja si nesmiem dať len toho prvého. Tie ostatné si môžem dopriať. Zvyknem hovoriť, že nepijem iba dnes. Je to dobrá psychologická rada. A tak sa dá skoncovať aj s fajčením.
V januári odchádzate na Floridu s hrou Na koho to slovo padne. Čo sa týka filmov a seriálov, chystáte niečo?
V pondelok bude premiéra novej českej komédie, kde hrajú Dávid Novotný, Bolek Polívka, Dávid Matásek a ja. Sme taká komická štvorica. Od 25. decembra bude film v kinách. Predpremiéra je v Demänovskej doline v Jasnej, pretože tam sa nakrúcanie končilo. Okrem toho v Prahe nakrúcam seriál Doktor Martin, kde hrá hlavnú postavu Miroslav Donutil. A medzitým dokrúcam film Andílek na nervy v réžii Juraja Šajmoviča.
Zdá sa, že v Česku ste na roztrhanie, čo nakrúcate na Slovensku? Naposledy sme vás videli v Profesionáloch a v Horúcej krvi.
Teraz sa u nás točí dosť seriálov, ale do žiadneho ma nezavolali. Asi sa ma boja. (smiech) Ale rád by som si v niektorom zahral. Ešte je tu nádej, že motyka vystrelí a oživia Profesionálov.
