V televízii JOJ nás bude už zajtra večer sprevádzať galavečerom Srdce pre deti a bude to pre ňu skúška ohňom. S Mariannou Ďurianovou (37) aj o tom, ako hodnotí rok 2014 a čo ju čaká v roku 2015...
Ako sa máte a čím momentálne žijete?
Ďakujem, mám sa výborne. Momentálne tak predvianočne. Teším sa najmä kvôli nášmu synovi, ktorý to už zase bude vnímať úplne inak ako minulý rok. Momentálne ho absolútne nadchýnajú všetky tie veľké svetielkujúce stromčeky a pri slove Vianoce má iskričky v očiach.
Chystáte sa moderovať galavečer Srdce pre deti, čo je pre každého moderátora veľká skúška, keďže v hre sú silné emócie. Nemáte obavy, že premôžu priamo na pódiu aj vás?
Presne z toho mám obavy. Musím sa priznať, že málokedy pozerám programy podobného zamerania práve preto, že nedokážem mať odstup, ani keď ide o cudzích ľudí a ešte veľmi dlho to má vo mne dozvuky. Budem však s konkrétnymi príbehmi a ľuďmi pracovať už pred prenosom, tak azda to zvládnem bez väčších zaváhaní.
Aký ste vy v tomto typ? Dokážete slzy držať na uzde, alebo sa u vás okamžite navonok odráža vaše vnútro?
Rokmi sa to u mňa podstatne zmenilo. Kedysi som mala svoje pocity oveľa viac pod kontrolou ako dnes. A odkedy som mamou, je to ešte citeľnejšie. Na to, aby sa mi nahrnuli slzy do očí, mi dnes stačí pohľad na niekoho, kto plače. Tragické osudy, krivda, nespravodlivosť a bolesť u detí ma spoľahlivo rozplačú.
Navyše to bude živé vysielanie, ktoré bolo dlhé roky vaším chlebíkom. Teraz sa k nemu po niekoľkých mesiacoch vraciate, aj keď na inej stanici. Vaše pocity?
Je to úplne iný druh programu, akému som sa roky venovala. Spoločné majú asi naozaj len to, že sú vysielané naživo. Na kontakt s publikom som však zvyknutá z moderovania rôznych podujatí. Mám za sebou aj veľké televízne projekty ako Miss či Slávik. Ale každé vystúpenie, sprevádzanie programom či vysielanie je jedinečné a nikdy neviete, čo sa môže stať. Najmä ak sú súčasťou aj hostia a rozhovory s nimi. Tam sa musím spoľahnúť na svoju pohotovosť a empatiu. Ale už teraz viem, že bez trémy to nepôjde. (smiech)
Relácia je o deťoch a vy sama ste matkou. Bude to mať pre vás práve preto špecifickú príchuť?
Bezpochyby. Už len predstava, že by moje dieťa trpelo, je pre mňa bolestivá. Veľmi citlivo prežívam čo i len zvýšenú teplotu. Úprimne, neviem, ako by som zvládla taký údel, ako je choré dieťa. Musí to byť nesmierne ťažké, a preto vzdávam hold každému rodičovi s takým osudom. Aj preto som prijala ponuku byť súčasťou projektu, ktorý pomáha. A pomáha konkrétne. To je pre mňa zásadné.
Váš syn má už viac ako dva roky a za ten čas už určite tisíckrát otestoval vaše materské zdatnosti. Ako sa známkujete?
Nech to znie akokoľvek pateticky – milujem byť matkou. Moje dieťa je a bude pre mňa láskou na celý život. Samozrejme, aj ja mám chvíľky, keď by som najradšej utiekla a vrátila sa, až keď ho prejde záchvat vzdoru a plaču, pretože sa nechce obliecť. Ale potom si poviem: chvalabohu že to môžem riešiť, že takáto situácia v mojom živote vôbec nastala, a zostanem. (smiech) Je množstvo manuálov, kníh a rád ako na to, za niektoré som naozaj vďačná, ale spolieham sa najmä na svoju intuíciu, a snažím sa o čo najväčší nadhľad. Ako sa mi to podarí, uvidíme asi až po rokoch. Dnes môžem ale povedať, že zatiaľ sme nerozlučná dvojka.
Ako zvládate všetky tie detské hry, ktoré ste so synom museli absolvovať? Ste v tomto smere správne hravý rodič, ktorý nemá problém vžiť sa do úlohy plastového zvieratka?
Pre mňa je hra s malým návrat do môjho detstva. A kto by sa nechcel vrátiť do toho bezstarostného obdobia, keď dôležité bolo jedine to, či si budeme kopať loptu modrú alebo červenú? Myslím, že som celkom hravá a Romanko nie je dieťa, ktoré zavriete do detskej izby a pol dňa o ňom neviete. Chce sa hrať so mnou alebo s ockom. Aj rozprávku chce vždy pozerať s niekým. Ale ja to chápem, tiež sa rada delím s niekým o pocit z konkrétnej činnosti alebo veci, debatujem o tom, analyzujem a toto má, myslím, po mne.
Hodí sa vám k slovnému spojeniu „materská dovolenka“ viac slovo „nuda“ alebo slovo „vyčerpanosť“?
Ani jedno, ani druhé. My máme kopec aktivít. Romi je dosť pohybovo zdatný, tak chodíme na gymnastiku a veľmi sa mu to páči. Okrem toho chodievame do divadla, má rád vodu, takže sa často chodíme kúpať alebo kŕmiť kačky na jazerá. Teraz v zime je to ťažšie s aktivitami vonku, ale už prejavil záujem o korčule, tak možno vyskúšame klzisko. Takže rozhodne sa nenudíme. A čo sa týka vyčerpanosti, zariadila som si to tak, aby som sa prioritne mohla naozaj venovať jemu, takže žiadne podružné aktivity v domácnosti ma nezaťažujú. Za to, samozrejme, vďačím najmä svojmu mužovi, rodičom a sestre.
Je synček už škôlkar alebo až o rok?
Zatiaľ do škôlky nechodí, ale možno niekedy na začiatku budúceho roka to už začneme riešiť. Keďže som tú možnosť mala, chcela som mu dopriať aspoň dva a pol roka života bez režimu. Lebo škôlkou sa to začne, pokračuje školou, prácou, vlastnými deťmi... už nikdy to nebude bez nejakej povinnosti.
Vďaka Srdcu pre deti sa vraciate na obrazovky. Ako to vyzerá s nejakým vaším trvalejším pracovným úväzkom, črtá sa vám niečo v roku 2015?
Viete, ako to dnes chodí. Črtať sa vám môže aj dosť konkrétne, a nakoniec z toho nič nie je. (smiech) Takže odpoviem, až keď sa črty pretransformujú do reality.
Rok 2014 sa pomaly končí. Ako by ste ho zhodnotili, či už zo súkromnej, alebo pracovnej stránky?
Z pracovnej stránky sa mi udiali naozaj nečakané a neplánované veci, ale našťastie nič tragické. Celkovo bol rok 2014 tak trochu zvláštny, pretkaný silnými zážitkami, či už krásnymi, alebo horšími, ale sme zdraví a máme z čoho žiť, takže sťažovať sa určite nemôžem.
Ako veľmi vám chýbali všetok ten lesk, chaos a adrenalín spojené s televíznou prácou?
Nechýbali. Bola som dokonale naplnená úlohou matky. Verím, že tie dva roky intenzívneho kontaktu bude dobrý základ pre môjho syna a v budúcom roku sa môžem opäť začať pracovne realizovať aj ja. Chcela by som však zdôrazniť, že tento projekt nie je o mojom návrate na obrazovky. Vôbec nie je o mne, je to o pomocí druhým. Ja som len vďačná, že môžem byť jeho súčasťou a aspoň takto prispieť k ľahšiemu životu tých, s ktorými sa osud nemazná.
