Ako na tie časy Kazík spomína? Aké je tajomstvo jeho mladistvého imidžu? A ako vysvetľuje obvinenia, že za komunizmu spolupracoval s tajnou Štátnou bezpečnosťou?
Vy asi nepatríte k dôchodcom, ktorí by sedeli doma, oddychovali a venovali sa záhaľke, že?
Nenudím sa, momentálne som na koncertnom turné. A hoci mi nebudete veriť, ale s kamarátom sme začali chodiť do fitnesu, kde cvičíme a robíme aj ,brucháče‘. Predtým som dosť pil pivo, z ktorého mi začalo rásť bruško. Teraz sa vraciam opäť k vínečku, ale pivo mi robilo veľmi dobre, lebo keď som po akcii prišiel domov a nevedel som zaspať, dal som si dve-tri pivečká a spal som ako bábätko. No brucho sa zväčšovalo, a preto som začal chodiť do fitnesu.
A zmenili ste aj životosprávu?
Prestal som piť pivo a večer už nejedávam. Klamal by som, keby som povedal, že si nedoprajem slaninu. Veľmi rád mám mastný chlieb s cibuľou, ale s kačacou alebo husacou masťou. No stačí mi jeden krajec a je to vybavené. Pamätám si, keď som bol malý chlapec a naše zákusky vyzerali tak, že mi mama dala okrúžok chleba, do jedného taniera vodičku a do druhého cukor. Chlebík sa následne namočil do vodičky a do cukru a bolo. Viete, keď som ja bol malý chlapec, to už je toľko rokov!
Veľa času ste vraj v detstve trávili u starých rodičov, ktorí vás vychovávali.
Je to pravda, ale ja som bol dobrý chlapec. Býval som u nich, lebo obaja už boli starší a bolo im treba pomáhať. Voda vtedy bola len v studni na ulici, chodil som im nakúpiť a sem-tam aj rúbal drevo. Takisto som pomáhal starému apovi vo vinohrade. Oni boli taký ľudový, jednoduchý prostý človek, ale boli veľmi sčítaný, dožili sa úctyhodného veku, chodili rovný ako svieca a vedeli rozprávať krásne príhody. Často sa z celej dediny zbehli detičky a počúvali, čo starý apíčko Kazík rozprávajú.
Takže veľa z toho sa určite nalepilo aj na vás.
Naučili ma skromnosti a ľudskosti, čo sa dnes už vytráca. Takisto sa s každým pozdravili, aj s mladším človekom, a mali krajšie fúzy ako ja.
No o vás už dlhší čas kolujú rôzne chýry, že si fúzy prifarbujete. Je to pravda?
Fúzy mám od vojny, keď sa mi nechcelo holiť, a mal som aj bradu. To, že si ich farbím je pravda. Ich pôvodná farba je do ryšava, preto si ich raz za čas musím zafarbiť. Som starý a keby som si nechal pôvodnú farbu fúzov, vyzeral by som ešte staršie. Ale treba povedať, že sa chcem ešte páčiť.
Keďže sa tak staráte o svoj zovňajšok, ženy na vás pri vystúpeniach asi celkom letia.
Neviem, či na mňa letia, ale myslím si, že sa im už nepáči to, ako vyzerám, ale skôr to, čo rozprávam a o čom spievam.
A ako si dnes po rokoch spomínate na pesničkovú reláciu Ivana Krajíčka Repete?
Všetci hovoria, ako im Repete chýba, no mne najviac chýba Ivan Krajíček. Bol to jeden úžasný človek, kamarát a ,kumštír‘, aký sa rodí len raz za sto rokov. Nikdy som pri ňom nevidel žiadnu faloš a závisť, každému totiž doprial. Keď som zvíťazil s pesničkou v Repete, vždy sa tešil a mal väčšiu radosť ako ja.
Ale najprv ste vraj do Repete nechceli ísť. V tom čase ste mali vlastné kšefty a podnikali ste...
Muziku som robil celý život a s Karolom Duchoňom sme v Zlatých Moravciach založili prvú beatovú skupinu Ľadoví muži. Keď začalo Repete, býval som už v Banskej Bystrici a prišiel za mnou Ivan so slovami - - starý, budeš spievať v Repete. Muziku som v tom čase už nejaký čas nerobil, ale slovo dalo slovo a bolo.
Posledné diely Repete uvádzal Krajíček v bolestiach. V tom čase už zápasil s rakovinou. Navštevovali ste ho?
Dá sa povedať, že som bol jeden z posledných, ktorí ho videli. Boli sme kamaráti. Vedel som, že Ivo je chorý. No on ušiel aj z nemocnice, aby odmoderoval Repete. To by nikto neuveril, čo on vydržal. Keď prišiel domov z nemocnice, navštívil som ho. Vtedy som pri ňom vypil prvýkrát v živote celú fľašu koňaku. Keď sa otvorili padacie dvere do jeho izby, spýtal som sa ho, ako to len vyzerá. Ivan ukázal na fľašu, nech si ihneď nalejem. Povedal, že všetci za ním chodia a hovoria, ako dobre vyzerá, ale len ja jediný som mu povedal pravdu. Strašne vtedy schudol. Teraz je mi za ním nesmierne ľúto a veľmi mi chýba.
Po revolúcii ste podnikali, mali ste pekáreň, lekáreň, hotel. Ešte sa venujete tomuto biznisu?
Bolo to len istý čas. Dokonca sa v záhradkárskych potrebách predávali aj Kazíkove semená! V prenájme som mal hotel Slniečko na Donovaloch a denne som varil pre 1 500 ľudí. Takisto som založil súkromnú jazykovú školu, ktorá bude mať čoskoro už 25 rokov. Niekedy je to aj trápenie, lebo robím to preto, aby ľudia, ktorí pre mňa už dlho pracujú, mali zamestnanie. Prakticky z toho nič nemám.
Aj vy ste tak jazykovo nadaný?
Nie, viete ako to je. Obuvník chodí bosý, pekár chodí hladný a ja mám ,jazykovku‘, ale neviem. Ruštinu som sa učil 16 rokov, ale iné som sa nemal kedy naučiť.
V roku 2007, keď ste boli viceprimátorom Banskej Bystrice, sa objavili správy, že ste osem rokov spolupracovali s komunistickou ŠtB. Vtedy ste to zamietli. Súdili ste sa?
Nesúdil som sa. Keď som robil riaditeľa Slovkoncertu, chodili ku mne príslušníci ŠtB ako na klavír. No zodpovedne hovorím, že keby mi to niekto dal podpísať - Robo, buď podpíšeš a budeš riaditeľ, alebo nepodpíšeš a nebudeš, podpísal by som to. Tú robotu som totiž mal rád. Keď to vyšlo pred rokmi na povrch, urobil som tlačovku a boli tam všetky médiá. Povedal som im celú genézu. Keby ste čítali ten spis, v podstate tam o mne nič nebolo. Nič som nepodpísal, boli tam len informácie z mojej práce. V tom čase som povedal, ak sa nájde čo i len jeden človek, ktorý musel kvôli mne vypovedať, v tom momente zložím funkciu. Viac sa už o tom nepísalo. A koho to dnes vlastne zaujíma?
Vaša rodina si vtedy musela prejsť krušnými chvíľami...
Moja manželka takmer dostala infarkt a deti sa báli vyjsť na ulicu. Nebola to sranda, keď som chodil medzi ľuďmi a všetci na mňa ukazovali prstom. Bolo to nepríjemné, ale ako to dokážem a koho budem presviedčať? Pre mňa to bolo jedno z najťažších období.
