Podľa niektorých bol jedným z najlepších trénerov histórie, keď so sovietskou "zbornou" získal tri zlaté olympijské medaily a osem titulov majstrov sveta. Podľa iných to ale bol diktátor, ktorý zo svojich zverencov urobil takmer nevoľníkov.
Okolo Tichonova koloval rad historiek o jeho tvrdosti, neústupnosti a diktátorských sklonoch. Mnoho hráčov s ním malo problém. Napríklad v roku 1996 asi dvadsiatka ruských hokejistov z NHL na čele s Igorom Larionovom a Viačeslavom Fetisovom odmietli akceptovať Tichonova ako asistenta trénera pri ruskom mužstve, ktoré sa formovalo pred olympiádou v Nagane.
Vyčítali mu, že údajne bránil odchodu hráčov do NHL. V tom istom roku naopak iná hviezda, Alexej Kasatonov, a niekoľko ďalších hráčov pôsobiacich v severoamerických kluboch, oznámilo ochotu sa vrátiť do CSKA Moskva, ale iba v prípade, že ich povedie práve Tichonov.
Tichonov začínal s hokejom ako aktívny hráč. Bol obrancom moskovských tímov CSKA, Burevestnik, VVS a Dynamo. V roku 1950 bol vyhlásený za najlepšieho hokejistu ZSSR.
Jeho trénerská kariéra začala v roku 1964, kedy sa stal asistentom v Dyname Moskva, potom prevzal pozíciu hlavného trénera v klube Dynamo Riga. Lotyšský tím doviedol z druhej ligy do najvyššej sovietskej súťaže.
V roku 1977 sa stal na želanie najvyššieho sovietskeho politického vedenia (údajne samotného vodcu Leonida Brežneva) hlavným trénerom CSKA Moskva a hokejovej reprezentácie. Ako tréner získal s armádnym CSKA, do ktorého si mohol vyberať najlepších hráčov z celého sovietskeho impéria, celkom 13 ligových titulov.
V lete roku 1996 ho vtedajší šéf ruského športu Alexander Baranovskij zbavil funkcie v CSKA, ale Tichonov sa nevzdal a založil vlastný rovnomenný klub. Od bývalého ministra obrany Igora Sergejev získal finančnú podporu a so svojimi odporcami začal súdne konanie. A v roku 2002 sa dočkal triumfálneho návratu. Po šesťročnej existencii klubu s identickým názvom CSKA fúzoval a Tichonov bol potom až do mája 2009 prezidentom klubu.
V zahraničí však bol Tichonov známy predovšetkým ako tréner úspešnej reprezentácie, jeho kamennú tvár zo striedačky, kde stál vždy priamo pri mantineloch pred hráčmi, si vybaví snáď každý fanúšik hokeja zo 70. až 90. rokov minulého storočia. Zbornej sa ujal v roku 1977 a skončil v roku 1994 po olympijských hrách v Lillehammeri. Okrem troch olympijských a ôsmich svetových titulov získal aj rad druhých a tretích miest. K najcennejším úspechom patrí aj víťazstvo na Kanadskom pohári v roku 1981.
