Priniesol svoju aparatúru, aby niekoľkotisícový dav počul každé jedno slovo. Pieseň Tublatanky - Pravda víťazí sa stala nepísanou hymnou revolúcie. Po 25 rokoch je však zo situácie na Slovensku totálne sklamaný...
Pripravovaný koncert k 25. výročiu nežnej revolúcie odvolali. Nemal na ňom kto vystúpiť. Aj Tublatanka účasť odmietla. Prečo?
Myslel som, že štvrťstoročie nežnej revolúcie si treba pripomenúť a osláviť, ale už od začiatku som z toho nemal dobrý pocit. V spoločnosti nepanuje žiadne nadšenie z uplynulého porevolučného vývoja. Je poznamenané rozkrádaním, tunelovaním a obohacovaním sa politikov a ich spriaznencov zo všetkých politických strán, ktoré sa dostali k moci po roku 1989. Česť tým statočným. Nakoniec sme koncert Tublatanky, na ktorý nás oslovila agentúra, zrušili. Objavila sa totiž kauza s predraženým cétečkom a veľká nespokojnosť ľudí. Oslava by bola spolitizovaná, a to nás ešte viac znechutilo. Koncert mala vysielať RTVS a myslel som si, že budem môcť v priamom prenose povedať, čo si myslím a čo cítim ohľadne politického vývoja a kultúry za posledných 25 rokov na Slovensku.
Ako by teda podľa vás mali takéto oslavy vyzerať?
Určite by sa spomienka mala konať na mieste, kde sa revolúcia odohrávala, čiže na Námestí SNP v Bratislave a nie na zimnom štadióne. A nemohli by chýbať tí, ktorí sa podieľali na revolúcii a vložili do nej svoju statočnosť. Teda Milan Kňažko, Ján Budaj a ďalší, ktorých som vídaval na pódiu. Na podujatie neboli pozvaní a oslavy takého významného výročia bez ľudí, ktorí boli súčasťou revolúcie, sa mi zdali zbytočné.
Ako si spomínate na november 1989?
S textárom Martinom Sarvašom sme sedeli v kaviarni hotela Carlton. Cez okno sme videli, ako Milan Kňažko na Hviezdoslavovom námestí niečo rozpráva hŕstke ľudí, a tak sme sa pridali. Na konci Kňažko všetkých vyzval, že ak niekto môže, aby pomohol s ozvučením Námestia SNP, pretože tam sa začne séria mítingov. Keďže som chcel revolúcii pomôcť, na druhý deň som priniesol aparatúru, ktorú som si kúpil v Anglicku a za pomoci technikov Tublatanky sme námestie ozvučili. Dodnes mám odložený mikrofón, do ktorého rečnili všetci počnúc Kňažkom, Budajom, Dubčekom, Havlom, Krylom... Dokonca celé mítingy mám nahraté, pretože pod pódium som strčil kazetový magnetofón. Bol som veľmi nadšený, že Československo bude demokratické a ľudia budú slobodní. Tešil som sa, že si zájdem do Viedne na koncerty špičkových rockových kapiel, ktoré mám rád. To obdobie bolo veľmi silné, emotívne, všetci tí, čo túžili po demokracii a zmene, držali spolu.
Nemali ste obavy, čo sa stane, ak to nevyjde?
Mal som obavy, pretože už predtým ma dvakrát ŠtB vypočúvala kvôli koncertom Tublatanky a rebelským textom. Boli to veľmi nepríjemné stretnutia a hlásenia vždy prišli aj na vysokú školu, kde som študoval. No a na námestí boli reproduktory s nápisom Tublatanka. Hneď, ako sme aparatúru začali vybaľovať, už tam nabehli dvaja chlapi v hnedých kabátoch s malými kamerami a nakrúcali. Vedeli sme, že sú z ŠtB.
Čo hovorili vaši rodičia, že ste sa tak angažovali?
Obaja boli nadšení, chodili na mítingy a fandili demokratizačnému procesu. Ani jeden z nich nebol v komunistickej strane, hoci obaja učili na vysokej škole. Otec bol na Farmaceutickej fakulte jediným docentom, ktorý nebol komunistom. Mnoho ráz mu to ponúkli, ale odmietol. Mama učila na Pedagogickej fakulte v Nitre a ona mala problémy s dekanom školy. Hádzal jej polená pod nohy, keď chcela v kariére napredovať.
Ako ste vnímali totalitu a komunizmus?
Musím povedať, že v Bratislave sa nežilo zle, skôr na dobrej úrovni, aj keď bol nedostatok niektorých vecí, bez ktorých sa dalo zaobísť. Ani bežní mladí ľudia nepociťovali krivdu a nátlak, pokiaľ nerobili vyslovene zle. Skôr mali problémy niektorí ľudia v zamestnaní. Ak sa niečo udialo, polícia okamžite zasahovala a zákony boli oveľa prísnejšie, ako sú dnes. V mnohých veciach bol aj väčší poriadok.
Kedy ste sa dostali po prvý raz za železnú oponu?
Od 16 rokov som si každý rok podával žiadosť o devízový prísľub, pretože som chcel ísť do Anglicka. Dostal som ho až po piatich rokoch. A k tomu bolo treba vybaviť na polícii ešte cestovnú doložku, kde sa čakávalo v rade už od štvrtej hodiny ráno. Ak sa niekto na úradníka škaredo pozrel, alebo niečo nevhodné povedal, ten sa s doložkou mohol nadobro rozlúčiť. Bolo tam cítiť napätie a stiesnenosť. Načierno som si kúpil libry a marky, aby som mal na aparatúru, ktorú som si chcel priniesť a pred hranicami som si peniaze vložil do slipov. Colníci mi vyhádzali celé žiguli, ktoré som si od otca požičal, a už som len tŕpol, aby ma nevzali na osobnú prehliadku. Našťastie sa tak nestalo, ale poriadne mi srdce búšilo.
Nechceli ste emigrovať?
Jeden čas som nad tým aj trochu uvažoval, pretože viacerí kamaráti emigrovali, či už do Kanady, Austrálie, alebo do Nemecka. Potom mi písali, ako je tam dobre a ako tu môžem žiť. Rozmýšľal som, aké by to bolo, keby som odišiel, ale vo svojom vnútri som nebol presvedčený o tom, že to chcem. Nikdy by som tu nenechal svojich rodičov, pretože by som ich už nemohol často navštevovať.
Vaša pieseň Pravda víťazí sa stala nepísanou hymnou Nežnej revolúcie. Vznikla v tom období?
Vznikla skoro dva roky pred revolúciou a dal som ju otextovať Martinovi Sarvašovi. Povedal som, že cítim, aby sa v refréne spievalo spojenie pravda víťazí. No a neskôr sa dostala do povedomia v celom bývalom Československu.
Tú pesničku ste s Martinom Sarvašom spievali ľuďom ešte aj z jeho auta...
Boli sme z revolúcie takí nadšení, že sme Martinovu červenú športovú Škodu 110 R prikryli od zadného nárazníka až po predné sklo československou zástavou. Jazdili sme tak po Bratislave a fabrikách, kde sa vonku štrajkovalo a my sme ľudí povzbudzovali a kričali sme: Revolúcia, pravda víťazí!
Aké boli vaše očakávania po revolúcii?
Myslel som si, že nové demokratické strany budú aspoň trochu držať spolu a budú robiť všetko pre to, aby životná úroveň ľudí bola stále lepšia. Nečakal som, že budú vytvárať v spoločnosti takú negatívnu atmosféru, a tak znechutia ľudí, čo trvá už 25 rokov.
Takže prišlo rozčarovanie?
Po roku 1990 nové strany začali medzi sebou súperiť a nastal veľký boj o peniaze a moc. Mnoho ráz sa niekoľkomiliónový majetok štátu privatizoval za jednu korunu. Politici ho rozdali svojim politickým straníkom, až kým nezostalo nič. Rozkradli fabriky a majetky, ktoré vybudovali naši rodičia a naši predkovia holými rukami. Keď sa pozriem späť, tak som veľmi znechutený. Strany sa len hádajú, prenášajú stres a napätie medzi obyvateľov a najsmutnejšie je, že okrádajú a podvádzajú svojich voličov, občanov a daňových poplatníkov v jednom.
Ako ste vnímali rozpad Československa v roku 1992?
Bol som smutný, že ľudia nemohli v referende rozhodnúť o osude svojho štátu, ale rozhodli o tom politici. Keby bolo referendum, tak by k rozdeleniu pravdepodobne neprišlo, hoci slovenské právomoci boli oklieštené.
Väčšina káuz sa u nás zametie pod koberec. Myslíte si, že jedného dňa sa tento národ spamätá a niečo urobí?
Slováci nemajú v sebe pocit, že musia ísť demonštrovať za zmenu alebo odstránenie toho, čo im nevyhovuje. Napríklad v porovnaní s Francúzmi sú v tomto veľmi slabí. Nie sú súdržní a chýba im odhodlanosť vyjsť do ulíc a urobiť tlak na politikov.
Vrátili by ste niečo späť?
Nie, som presvedčený o správnosti toho, že prišla demokracia, ale som nespokojný so slabými európskymi zákonmi a s veľkou kriminalitou, ktorá v tomto štáte je, a nemusela by až taká byť. Vziať niekomu život pre pár eur je pre mňa niečo nepochopiteľné. Tiež ma znervózňujú mnohé slabiny nášho štátu.
