Lenže po tom, ako sa pred rokom pre alkohol ocitol v policajnej cele, skrotol. Ale iba trocha...
Začínali ste v nitrianskom divadle. Zastihli ste ešte generáciu, v ktorej boli herci Jozef Dóczy († 83) a Milan Kiš (†72). To bola pre vás asi dobrá herecká škola...
Som veľmi vďačný, že som ich zažil a počkali na mňa, aby som si ich mohol ešte užiť. Za tých pár rokov, čo sme spolu hrávali, vnímal som ich ako mojich divadelných rodičov. Aj oni sa ku mne správali ako k svojmu dieťatku a bolo to veľmi príjemné. Na javisku boli majstrami herectva, ale aj oni sami boli ako také deti. Dóczy s Kišom sa často predbiehali, ktorý dostane viac aplauzov a kto skôr vyčaruje divákovi úsmev na tvári.
Aj vám na javisku poradili?
Neriešili to, že by ma mali herecky viesť, skôr mi dávali pocítiť, že život je radostný nielen na javisku, ale aj mimo neho. Nikdy ma nepoučovali a boli nesmierne láskaví a ľudskí.
Je pravda, že kedysi sa herci po predstaveniach viac stretávali a teraz len lietajú za kšeftmi a nie je na to priestor?
Kto chce, stretáva sa stále. No pri tejto práci je dôležité stretávať sa aj mimo javiska. A je jedno, či je to bufet alebo šatňa. Dokážeme sa tam porozprávať, lebo často nevieme našu prácu hneď po skúške odstrihnúť a problémy si nosíme domov.
Veľa vašich kolegov uprednostňuje vďaka rýchlemu zárobku televízne seriály a popritom majú kvôli renomé divadlo. Nie je to len póza?
Je veľa typov hercov. Väčšina, s ktorou sa stretávam, má na prvom mieste divadlo. No ľudia si to často mýlia, lebo častejšie ich vidia v seriáli na obrazovke, opak je však pravdou. V divadle sú od rána do večera a cez prestávky stíhajú ešte prácu na seriáli. Sú však aj opačné prípady, ktoré robia len seriály, a aby im nebolo ľúto, urobia si aj nejakú inscenáciu. Potom s ňou cestujú a berú za to dosť veľké peniaze. Tvária sa, že oni doniesli umenie do rôznych kútov Slovenska. No urobili to len preto, lebo tety ich poznajú z televízie a využívajú svoju momentálnu, podľa mňa len krátkodobú popularitu.
Teraz ste ironicky naznačili, že vám to nie je po chuti...
Je mi to smiešne, lebo to nie je o skutočnej práci v divadle. Tej sa treba nepretržite venovať a byť do nej ponorený. Aj keď narážam na konkrétnych ľudí, nechcem ich menovať.
No jednoduché to nemáte ani vy. Partnerka a matka vašich detí, herečka Zuzka Moravcová (38), zostala žiť aj s deťmi v Nitre a vy sa počas týždňa zdržiavate v Bratislave. Neuplietli ste si na seba bič?
Často na to myslím. Je to predsa len skoro 100 kilometrov a priznávam, že doma som veľmi málo. V centre Nitry však máme krásny byt, ktorý sme takmer rok prerábali a je našou srdcovou záležitosťou. Navyše, už sme si tam zvykli, a hovorí sa, že po desiatich rokoch sa miesto, kde bývame, stáva naším domovom. Je nevýhoda, že vídavam rodinu menej, ale o to viac sa teším, keď sa vraciam z Bratislavy domov.
Ale vyzerá to tak, že vám tento dvojaký život aj tak trochu vyhovuje.
Neviem, ale asi vyhovuje. (Smiech) Aspoň si oddýchnem. Keď prídem domov, Zuzka mi dá do rúk ako prvú našu Alžbetku (1), ako keby som predtým celý čas nič nerobil, a nech sa starám. Ja som si však myslel, že si domov prídem oddýchnuť. (Smiech) No, samozrejme, vždy sa domov teším. Mám zázemie skutočnej rodiny a Zuzka je výborná mama. Pretože to u nás tak dobre funguje, dáva mi to aj pozitívnu energiu a pocit, že je to tak správne.
Aký ste otec?
Veľmi dobrý. (Smiech) Väčšinou s deťmi šantíme. Adamovi (4) rád robím zle. Keď spolu hráme hry, nenechám ho vyhrať. Potom je nervózny, že prehral, a Zuzka je nahnevaná. Ja som súťaživý typ a príde mi nefér, že by som ho mal nechať vyhrať. Po dlhšom čase, keď nie som doma, deťom vždy niečo kúpim. Nemyslel som si, že to tak budem robiť, ale trošku si ich aj kupujem.
Spomínali ste, že splácate úver na byt. Zvládate to, alebo sa musíte aj viac obracať?
Niekedy mám pocit, že čím viac robím, tým menej zarábam. No teraz je to, chvalabohu, tak, že už musím aj niektoré ponuky odmietať, lebo nemám čas to stíhať. Oveľa horšie by bolo, keby som popri úvere musel chodiť pýtať o robotu a nevedel, čo so životom.
Nedávno vám však vzrástla popularita trochu neželaným spôsobom. Opitý ste si sadli za volant a preparkovali auto.
Dodnes ďakujem nitrianskym policajtom. Neskôr som sa s nimi aj stretol a veľmi sa mi rozbúchalo srdce. V tom čase, keď som bol na parkovisku po predstavení, priznal som sa, že mám vypité, nech mi nedávajú fúkať, že tam nechávam auto a idem preč. Bola to však moja vina, nemám si čo v takom stave sadať do auta. Odpykal som si za to trest a zobral ponaučenie. No nevedel som im zabudnúť to, že sa tam so mnou naťahovali a čakali, kým prídu novinári. Neviem, asi za to dostali 50 eur. Ja by som im dal 52.
Ale možno vám tým aj zachránili život...
Robili si svoju povinnosť, no nemuseli ma tam nechať chudáka opitého čakať do príchodu novinárov. Ale ináč im ďakujem, lebo som sa poučil, urobili mi krásnu mediálnu kampaň a všetko dopadlo pozitívne. Samozrejme, pozitívne v tom zmysle, že som si zobral ponaučenie - trest som si zodpovedal a stal som sa poslušnejším človekom. (Smiech)
Vraj ste boli dva dni v cele predbežného zaistenia a plakali ste.
Bolo to strašné a hrozný pocit, pretože celú noc ma vodili po výsluchoch. Popritom mi nebolo dobre a triezvel som. Nadránom ma zabuchli do cely dvakrát tri metre a hodili mi krátke roztrhané tepláky asi zo 70. rokov. Vtedy som si uvedomil, že to je vážna vec. Dovtedy som si myslel, že ma hneď pustia. V hlave mi bežalo, že splácam úver, mám mesačnú dcéru a celé to závisí len odo mňa. Doľahlo mi, že keď ma na rok zavrú, je koniec.
A teraz pijete?
Nie je to na každodennom poriadku. Keď niekedy večer popijeme, ráno si kontrolujem zvyškový alkohol v dychu. Aj tester na meranie alkoholu. Ale už si nikdy nesadnem za volant pod vplyvom alkoholu! To radšej pôjdem kúsok pešo pred jeden známy nitriansky podnik a niekomu tam rozkopem hlavu. Za to je len 400 eur. Mna to stálo 2 000, basu a rok bez vodičáku.
A nemohlo to byť tak, že vás vtedy niekto natrel policajtom?
Často mi to ľudia hovoria. No uvedomujem si, že už aj tak sa plodí veľa zla, a keby som to začal riešiť, plodím len ďalšie zlo.
