Gabriela Kreutz-Škrabáková (43) bude totiž od štvrtej série novou posilou obľúbeného projektu Markízy. O nezvyčajnej situácii sme sa porozprávali so známou herečkou, ktorá si posledné roky plnila najmä mamičkovské povinnosti, i s jej starším synom Filipom Kreutzom (9).
Čo sa ti stalo s rukou, Filip? Pracovný úraz?
Filip: Nie, v škole pri vybíjanej mi ju spolužiak omylom zašliapol.
A sadra neprekáža pri nakrúcaní?
Filip: Nejaký čas som nenakrúcal, no teraz budem, ale to už mi dajú sadru dole.
Tešíš sa, že do seriálu za tebou príde aj mamina? Alebo ti to skôr prekáža?
Filip: No tak, práca je práca, aj ona musí mať nejakú. Ale potešil som sa.
Gabriela: Nie je to prvýkrát, čo spolu hráme. Filipko sa so mnou pred tromi rokmi objavil v Ordinácii v ružovej záhrade, keď som bola tehotná a chceli do roly mamičky aj nejakého jej synčeka. Tak si v produkcii pomysleli, že či by nechcel hrať a on hneď, že áno. Tým, že sme boli spolu na pľaci, tak nemal ani strach.
V prípade Chlapi neplačú to však išlo všetko inak.
Gabriela: Áno, Markíza vyhlásila jeden obrovský kasting na deti. Mne ani nenapadlo, že by som do toho nejako angažovala Filipka, no on si všimol, že beží na Markíze reklama a povedal mi: „Mami, zapíš si do diára tento termín, ideme.“ Ja mu na to: „Ale nie. Vieš, koľko tam bude detí?“ On sa však nevzdal, a tak som pristala, že sa tam pôjdeme pozrieť. Postupoval z kola do kola až do najužšieho výberu na hlavné postavy chlapcov. Nakoniec úlohy Paľka ani Sebiho nedostal, no už ho mali v databáze a hneď nám povedali, že keď sa niečo objaví, tak zavolajú. Aj sa tak stalo a dostal rolu Milanka.
Ako sa cítite, keď vidíte syna nakrúcať? Zostávate na pľaci a sledujete ho?
Gabriela: Áno, lebo mám pocit, že je potom pokojnejší. Chce, aby som tam bola. Je to tak?
Filip: Áno.
Gabriela: Keby mi povedal: „Mami, seď tu na gauči, ja to idem nakrútiť,“ tak to rešpektujem. Navyše, keďže mám toľko rokov, koľko mám, a odtočila som si svoje, tak som neprišla do nového kolektívu. Poznám tam všetkých cez kameramanov, režisérov, zvukárov... Pre mňa to je úplne prirodzené prostredie a možno aj to mu pomohlo, že cezo mňa ho hneď všetci brali ako kamoša. I keď zo začiatku sme mali taký mierny konflikt, keď som sa mu snažila pomôcť.
Hovorili ste mu, ako má hrať?
Gabriela: Chcela som, lebo viem, že keď príde na pľac, tak už nie je veľa času...
Filip: Chcela, aby som nespieval.
Gabriela: Áno, aby nespieval texty, ale hovoril prirodzene. Chcela som s ním vopred doma prebrať, o čom sú dané obrazy, ktoré ho čakajú, aká emócia v nich bude. On ale absolútne odmietal. Moje pokusy v štýle ,,ja som od fachu, ja ti poradím“ negoval. Odbil ma: „Pán režisér mi to povie. Možno to bude chcieť aj tak inak, ako ty mi to hovoríš.“ Zavrel sa do izby a učil sa texty sám. A keď som ho prosila, aby mi ich potom povedal, aby som počula, či je prirodzený, alebo ,,spieva“, aj s tým bol problém. Ja už sa mu teda do toho vôbec nestarám, vytlačím mu texty, ktoré mu prídu a koniec.
Filip, keď si začal hrať v Chlapoch, tak si bol ešte len druhák. Nemal si väčší problém s prečítaním textov ako s ich zapamätaním?
Filip: Ja som začal čítať už v škôlke.
V ktorej škôlke učia deti čítať?
Filip: (smiech) Nás neučili, ale mňa to zaujímalo. Bavia ma diktáty.
Gabriela: Tiež nás to prekvapilo, on si sám nejako poskladal dokopy písmenká.
Čakajú vás v Chlapoch aj nejaké spoločné scénky?
Filip: Podľa mňa nie.
Gabriela: Stretávať sa budem skôr s Františkom Kovárom, Ňusim Bártom a Peťou Vajdovou. Nie som scenáristka, ale myslím, že naše linky sa k sebe nedostanú.
Filip, povedz úprimne, čo ťa na nakrúcaní vôbec nebaví?
Filip: Keď nakrúcam s dospelákmi, je to pre mňa v pohode, ale keď nakrúcam s deťmi, je to horšie. Alebo niekedy sa tam urobí elektronická chyba, že napríklad nenahrávajú kamery, tak to ma naštve. Alebo keď prší a máme hrať, akoby bolo slnko.
Doma sa rozprávate o nakrúcaní? Čisto profesionálne...
Gabriela: Skôr sa stávajú iné veci. Filip napríklad pozerá nejaký film, v ktorom dabujú deti alebo aj hrajú, a povie mi: „Mami, toto ako zaspieval! Toto nebolo úplne prirodzene zahraté.“ Všíma si to.
Filip: Alebo keď nejaké dieťa plače vo filme, tak vidím, že to je nasilu. Dávam si takú súťaž, že či to rozpoznám.
Kedy príde za vami do seriálu aj vás mladší syn Marcus?
Gabriela: Joj! Myslím, že jednak je malý, ale on je najmä veľmi živé dieťa.
Filip: Ten keď uvidí elektrinu, hneď ide za ňou.
Gabriela: Jeho by viac bavili kábliky a všetko okolo, než aby plnil nejaké príkazy režiséra. S ním by sme nenakrútili nič.
Filip, ty si sa naňho vraj veľmi tešil, kým ešte nebol na svete.
Filip: Áno, ja som chcel brata. Keď som sa nudil, zahral som si videohry, no potom mi rodičia povedali, že stačilo, tak som sa zase nudil, strašne. Kresliť som si nechcel, čítať som si nechcel, tak som si hovoril, že niektorí majú aj súrodencov a aká to je sranda. Preto som hovoril mamine a tatinovi, že si prosím bračeka. Nakoniec sa aj podarilo... No teraz ma niekedy nahnevá, lebo je malý.
Gabriela: Problém je vekový rozdiel. Keď príde Filipko zo školy, Marcusko je v siedmom nebi. Keď ho zbadá, nedá mu pokoj. Filip sa s ním chvíľku pohrá, no potom sa chce zavrieť do izby, riešiť si svoje veci, no malý mu donekonečna klopká na dvere, plače, až je mi to ľúto.
Filip, chceš byť definitívne hercom?
Filip: Neviem. Asi to budem robiť ako koníček. Ale mám takú jednu prácu, čo by som chcel robiť. Právnik. Ale ešte neviem, aký. Asi firemný. Najprv som chcel byť policajt, ale potom som si uvedomil, že ma pri tom môžu zastreliť, rozstreliť nohu, proste také veci, čo by som nechcel v živote.
Veď uvidíš, ako veľmi sa ti bude chcieť učiť...
Gabriela: Bola by škoda, keby sa neučil, lebo mu to fakt ide dobre, aj popri všetkých tých aktivitách, ktoré má. Teraz je z neho vážny karatista, kvôli čomu prestal aj tancovať.
Naozaj, veď s Jumbo Chicks si to dotiahol až do finále Česko Slovensko má talent? Nie je to škoda?
Filip: To mi hovorí síce každý, ale ja sa držím toho, čo ma baví.
Gabriela: Mne to bolo ľúto, priznám sa. Bol v tancovaní dobrý a mohol ešte niečo dosiahnuť. Aj som sa ho snažila odhovoriť, no nepomohlo.
Vy ste posledné roky riešili najmä materské veci. Aké to bolo vrátiť sa do práce?
Gabriela: Nie je to tak, že by som bola stále doma, občas som niečo moderovala, išla som do dabingu, nakrúcala som tiež Príbehy s Katkou Brychtovou, seriál Superhrdinovia.
Filip: Ale musíš uznať, že mám roboty viac ako ty. Aj dabing.
Gabriela: No, tak o tom neviem. I keď bolo naozaj obdobie, zo začiatku roka, že Filip nakrúcal strašne veľa a keďže ja som toho mala menej, mohla som s ním chodiť a nenechať ho v tom samého. Ale aby som sa vrátila k vašej otázke, potešila som sa tejto novej príležitosti. Som herečka a hercovi chýba, keď nehrá.
Filip: O tom viem niečo povedať. Keď som robil veľa, tak som sa sťažoval, že koľko mám obrazov a teraz som dlho nerobil a bolo mi to ľúto. Povedal som mamine, nech sa skúsi opýtať réžie, či ma nebudú potrebovať.
Gabriela: Spýtala som sa najmä preto, že ho chcem dať ostrihať, tak aby s tým prípadne nebol problém.
