Každá minca má však dve strany. Aký je teda v skutočnosti, ako vníma život? Otvorene sme sa s ním rozprávali pár hodín pred jeho odletom do Himalájí.
Práve odchádzate do Nepálu. V týchto dňoch spadla v Himalájach lavína a zomreli dvaja Slováci. Nebojíte sa tam ísť?
Bol som tam v apríli tohto roku a vtedy tam tiež spadla lavína, pri ktorej zahynulo okolo 20 ľudí. Napriek tomu sa mi natoľko táto krajina zapáčila, že tam musím ísť znovu. Zaujíma ma mystika, buddhizmus, spôsob života ľudí, dokonca tam už mám aj priateľov. Viac-menej tam ideme s priateľmi na trek a v apríli budúceho roka plánujeme výstup na šesťtisícovku. Je to dovolenka, oddych, poznávanie, trochu športu. Mám pocit, že Nepál aj Bhután a vôbec celá tá oblasť sa natrvalo dostali do môjho srdca.
Navštívili ste už mnoho krásnych kútov Zeme, čím vás Nepál dostal?
Zvláštnou atmosférou, ktorá človeka nabíja. Mystikou, psychohygienou, je to zmes všetkého možného. Takú chuť vrátiť sa späť necítim k žiadnemu inému miestu, a neviem prečo.
Okrem cestovania máte aj iné plány?
Prispôsobujem sa tomu, čo život prinesie. Ale teraz mám pokojné obdobie. Cestujem, trochu sa venujem práci, nejaký biznis som rozbehol v Amerike...
Takže zbierate plody svojej práce, do ktorej ste kedysi investovali čas, peniaze aj svoje schopnosti?
Presne. Na začiatku som veľa pracoval, aby som raz nemusel. A dnes už som v tej životnej fáze. Robím, len keď chcem. Myslím si, že na tomto svete nie sme preto, aby sme sa zodrali.
Vraj patríte medzi najbohatších Slovákov. Cítite sa tak?
Nemyslím si, že patrím medzi tých najbohatších. Majetok nepočítam na peniaze, a keby ste sa ma spýtali na jeho hodnotu, tak vám to neviem vyčísliť. Žijem zo dňa na deň. Každý deň vám prináša nejaké zisky, ale aj straty. Je to ako na burze. Keď sa dostanete za nejakú čiaru, už je to len akási hra na pieskovisku. Baví vás vyhrávať, zdolávať nejaké hranice. Bohatstvo je veľmi relatívne. Pre niekoho je málo miliarda, pre niekoho tisíc eur. A nakoniec, peniaze ešte nemusia človeka urobiť šťastným. Mnoho bohatých ľudí spáchalo samovraždu. Asi neboli až takí šťastní...
Vy ste?
Cítim sa šťastný. Mám krásne deti, ktoré ma majú rady a mám dobrý život.
Nepochádzate z bohatej rodiny. Žili ste s mamou a s bratom. Snívali ste vtedy, čo všetko by ste si kúpili, keby ste mali peniaze?
Určite. Najskôr som si chcel splniť detské sny, po ktorých prišli väčšie, ale keď som si všetko poplnil, prestali mať pre mňa význam. Je to krásne, kým to chcete. Tá cesta k cieľu je oveľa obohacujúcejšia ako samotný cieľ. Keď to dosiahnete, čaro sa stratí a je jedno, či je to v biznise, láske, naplnení detských túžob, snov...
Pamätáte si, po čom konkrétnom ste veľmi túžili a nemohli ste si to dovoliť?
Keď sme boli tínedžeri, tak na Západe frčali skejtbordy. U nás sa nepredávali a mali ich len kamaráti, ktorí mali rodičov v zahraničí. Ale vedel som, že aj keby u nás v obchodoch boli, nemohol by som si ho dovoliť. Ale vždy som si to nejako vedel zabezpečiť, aby som sa na ňom povozil. Najskôr sme si na dosky nabíjali kolieska z kolieskových korčúľ z NDR, neskôr som si zadovážil od kamaráta starší. Od detstva som musel o veci nejako bojovať.
Vychovávate v takom duchu aj svoje deti?
Priznám sa, že je to problém, lebo moje deti sú, bohužiaľ, rozmaznané. Majú pocit, že všetko sa dá. Všetko, s čím za mnou prídu, viem vyriešiť a ich požiadavka je splnená. Tým získavajú pocit, že neexistuje na svete prekážka, ktorá by sa nedala obísť, preskočiť, preraziť, zlomiť, a to nie je správne. Vidím to aj na deťoch mojich známych, ktorí sú bohatí. Vozia sa na drahých autách a po kluboch pijú pravé šampanské. Ja si ho nedám, pretože mi je to ľúto, ale ich deti si ho lejú na hlavu, čo si myslím, že je úplne zvrátené. Nič v živote nedosiahli, všetko ťahajú od rodičov a nie sú ničím.
Cítiť, že by ste nechceli, aby takto dopadli vaše deti...
Zatiaľ sú ešte malé, ale keď budú mať tých pätnásť rokov, začnem uťahovať kohútik, aby museli samy zabojovať a vziať život do svojich rúk.
Aký ste otec?
Nie som práve štandardný typ otca, ktorý len vychováva. Deti ma nahovoria, na čo len chcú. Naposledy som behal s vyholenou hlavou, lebo ma chceli ostrihať. Zobrali mašinku a urobili mi pankerské číro. A potom ešte chceli, aby som tak zostal aspoň päť dní. Zabávali sa na mne, lebo ma úplne zhovädili. Samozrejme, prečo by som im tú radosť odoprel? Ja si dokážem urobiť žarty aj zo seba a deti mi môžu naozaj skákať aj po hlave. Ale keď pohár pretečie, tak vtedy zarevem a robím poriadky. V sekunde vedia, že sranda sa skončila...
Je o vás známe, že svojim deťom a ich matkám skutočne doprajete. Rozdávate však aj inde. Keď vás Vilo Rozboril oslovil do relácie V siedmom nebi, zaváhali ste aspoň na sekundu?
Keď Vilo potrebuje niečo zastrešiť a nevie to vyriešiť vo vlastnej réžii, tak sa pýta nielen mňa, ale ľudí, ktorých pozná a vie, že by chceli alebo boli schopní pomôcť. Keď mi povedal, o aký prípad ide, tak som neváhal, veď v jeho relácii som bol už po druhý raz.
Príbeh vdovca Mariana s dvoma malými deťmi, z ktorých jedno je autista a sám sa borí s rakovinou, nenechalo asi žiadne oko suché. Čo to vo vás zanechalo?
Verte tomu, že aj mne tiekli slzy. Tlačili sa mi do očí u Paľa Hagyariho. Chcel som, aby nám požičal koníky a on prispel z vlastného vrecka skoro takou istou sumou akou ja. Ten moment bol veľmi emotívny. V podstate mňa sa to netýkalo, pretože to nebola pomoc pre mňa, ale nejako sa to cezo mňa prenášalo.
Malá Zuzanka túžila po mori. Človek by čakal, že im zaplatíte dovolenku v Egypte. Vy ste ich pozvali k sebe na Miami...
Marian je veľmi sympatický človek a Zuzka, to je stará duša. Tá je tu určite reinkarnovaná už neviem koľký raz. Ona sa vám dostane hlboko do srdca. Je to také zlatíčko. Áno, mohol som im zaplatiť niekde hotel a zbaviť sa ich. Pozval som ich k nám. U nás je vždy dom plný ľudí.
Prečo ľuďom pomáhate?
Neviem, je to asi v človeku. Tak to cítim. Možno je to vo vnímaní alebo fungovaní sveta či výmeny zla za dobro. Mám pocit, že keď mi bolo dopriate, mal by som niečo vrátiť do toho celého systému. Hovorí sa, že by to malo byť desať percent. Tak sa o to snažím.
Vracia sa vám tá pomoc v dobrom?
Áno. Dá sa povedať priehrštiami, ako keby mi to niekto sypal na hlavu. Cítim to vo všetkom. V šťastí, v rôznych situáciách, ako keby nado mnou stál nejaký anjel a chránil ma pred zlými vecami. Stali sa mi v živote také veci, pri ktorých som si povedal, že nie je možné, aby ma to nezasiahlo, a nezasiahlo. Niekto ma posunul o meter doľava...
O čo išlo?
Nechcem sa k tomu vyjadrovať, ale boli to aj hraničné situácie. Týkalo sa to aj života a smrti, aj financií, podniku, aj šťastia, aby sa podarili niektoré veci. Vo všetkom a vždy ma to zlo tak nejako obišlo.
Na Slovensku je už dosť bohatých ľudí. Myslíte si, že aj oni pomáhajú sociálne slabším?
Pomáhajú, ale nie všetci. Poznám veľmi veľa ľudí, bohatších ako som ja, ktorí tu naberajú veľkou lyžicou, a tí by mali dať zo zisku 10 %. Tie od nich by zavážili podstatne viac, ale oni si ich radšej berú do Monaka. Česť výnimkám.
Koľko ľudí vás žiada o pomoc?
Na facebook mi píšu tisíce ľudí, a nielen tam, a všetci pýtajú peniaze, lebo majú problém. Ale ja nie som schopný všetkým pomôcť. Ľudia to vnímajú tak, že som tu nato, aby som dával. Ja nie som zodpovedný za životy ľudí, ktorí si ich zbabrali sami, vtedy ma to vôbec nezaujíma. Občas môžem pomôcť, ale to neznamená, že teraz sa všetci budú na mňa obracať. To nie sú len ľudia, ktorí sa ocitli v konkrétnej núdzi, ktorým pomáham. Podporujem detský domov Pečeňady, podporujem šport, školstvo, je toho podstatne viac. Takže, prosím, nech mi neposielajú žiadosti o pomoc skrachovaní gambleri a im podobní... Ja mám dosť čo robiť, aby som uživil a udržal svoje rodiny, veď nie je ich málo.
Podľa čoho si potom vyberáte, komu pomôžete?
Včera som posielal peniaze jednej panej z Košíc, ktorá zostala sama a nevedela si pomôcť. Neviem, prečo som si ju vybral. Chodí mi denne stovka listov, prečítam si ich, ale končia v koši. A zrazu jeden dáte nabok a vyriešite ho.
Viackrát ste zaplatili lietadlo na prevoz zo zahraničia, aby ste pomohli, alebo aj pohreby štyroch dievčat z autobusu smrti. Máte prehľad, koľko peňazí rozdáte?
Neviem a ani to nechcem vedieť, lebo by som to musel zastaviť. Sú veci, ktoré zarezonujú. Bolo mi veľmi ľúto, čo sa stalo v tom školskom autobuse. Strašne ma to citovo zasiahlo, osobne sa ma to dotklo. Dotkol sa ma aj príbeh Kristínky, ktorú v Bulharsku na dovolenke zmlátili tak, že ležala v nemocnici ochrnutá. Nahnevalo ma, že tento štát má zásuvku na stavbu garáží za 50 miliónov eur, ktoré nikto nepotrebuje, ale zásuvku na to, aby zachránil občana Slovenskej republiky, lebo v tej nemocnici v Bulharsku zomrie, tak na to peniaze nemá. Poslal som po ňu lietadlo, ale toto má predsa robiť štát, prečo ja? Ja neviem, čo sme to tu za republiku. Pýtam sa, čo je viac ako jeden ľudský život, garáž? A to nebol prvý prípad. V Bulharsku zomrel aj 15-ročný chlapec a rodičia nemali na jeho prevoz. Zaplatil som ho a už ma aj tá ambasádorka poznala.
Čo bol silný moment pre vás, dočkáte sa aj nejakej vďaky?
Som rád, že je Kristínka dnes v poriadku. Úžasné je, že jej rodičia mi každé Vianoce a narodeniny napíšu krásny list alebo esemesku a poďakujú mi za ich dcéru, hoci si na ďakovanie nepotrpím. Je to taký balzam na dušu, že som sa správne rozhodol. Veľmi silný moment bol, keď mi napísala jedna mama z tých štyroch školáčok, ktoré zomreli v autobuse. Poslala mi nádherný emotívny list s fotografiou svojej dcéry. Samozrejme, plakal som, kým som ho čítal.
Prežívate to cez svoje deti?
Presne, vnímam to cez ne. Pokiaľ som ich do 35-ky nemal, bolo mi všetko jedno. Človek viac myslel na seba. Po deťoch sa zmenil celý môj pohľad na svet. Vnímam to podstatne inak a aj prah citlivosti sa posunul. Už sa nebojím o seba, ale o deti, čo bude s nimi. Chcem vidieť, ako sa im bude v živote dariť, ako budú maturovať, byť na ich svadbách, zažiť ich deti. Chcem byť súčasťou ich životov.
Ako túto vašu charitu vníma vaša mama?
Mamina si musela zvyknúť na môj spôsob života a asi to nebolo pre ňu jednoduché. Ale na druhej strane to jej možné sklamanie z môjho života jej vynahradzujem týmto. Niečo robím zle, niečo dobre...
Už ste sa niekedy stretli so svojimi deťmi naraz?
To nie, ale päť ich už spolu bolo. Najmä na Miami sa stretávame. Behajú po dome, babka je s nami a je veselo.
Spoločnosť si vytvorila na vás názor cez ženy a deti. Nemrzí vás ten jednostranný pohľad?
Ja si stále žijem ten istý život ako pred piatimi rokmi. A je mi úplne jedno, čo si ľudia o mne myslia, či som fajn, alebo idiot. V princípe som sa s tým naučil žiť. Žijem v prvom rade pre seba a pre svoje rodiny. Jedno indiánske porekadlo hovorí, nesúď človeka, kým si nechodil aspoň rok v jeho mokasínach.
Hovorievate, že sociálny systém je u nás deravý. Ako by ste zhodnotili situáciu na Slovensku?
Nechcem ani ja nikoho súdiť, ale politici by mali čítať listy od ľudí, aké dostávam aj ja. Uznávam, že nemajú na ne čas, ale chýba im spätná väzba. Poznajú nariadenia z Európskej únie, ale nevedia, čo trápi tisícky našich ľudí.
S čím by ste vy urobili poriadky?
S exekútormi a s nebankovými subjektmi, ktorí ľuďom ničia životy, rozvracajú rodiny. Najviac, a to až 80 % ľudí, ktorí mi napísali, sa dostali do problémov pre nebankové pôžičky. Požičajú si 3 tisícky, zrazu je z toho 30-tisíc eur a zoberú im byt alebo dom, ktorý má hodnotu 200-tisíc eur. Oni im ho ukradnú a ja sa čudujem, že s tým vláda nič nerobí. Ja by som ich všetkých pozatváral a už dnes som „nasratý“ aj na vládu. Občas ma hnevá, že to nerieši. A zvyšných 20 % ľudí prepadá cez sociálnu sieť, ktorá je veľmi nahrubo utkaná a tí, ktorí si nevedia sami pomôcť, cez ňu prepadnú.
