A možno je to len sebaobrana, keďže už od začiatku jeho novej šou - Neskoro večer sa spustila vlna štipľavej kritiky. Marcinovi to však na úsmeve ani zmysle pre humor neuberá a je rád, že ešte stále dokáže vyvolať emócie.
Niektorí zabávači sú vtipní len na javisku a doma sa premenia na suchárov. Aký typ ste vy?
To je stará známa vec. Komici musia vydať na javisku veľa energie, aby sa ľudia bavili, a potom sa dostaví únava. No mne to trvá len chvíľku a aj manželka mi hovorí, že som ako malé decko a stále žartujem. Cítim však, že vekom mi tá energia ubúda, lebo často ma zastavujú na ulici ľudia s otázkou, prečo som taký smutný. Odpovedám im, že nie som, len už nevládzem robiť srandy.
Len nedávno sa začala vysielať vaša nová relácia - Neskoro večer a už si vyslúžila kritiku, že kopírujete to, čo už bolo vymyslené.
Talkshow tohto typu vznikli v Spojených štátoch v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Môžem to teda inovovať a hostia nebudú sedieť na gauči, ale na zemi. Zabávam sa na tom a vážim si, že dokážem vyvolať takéto emócie. Nemôžem sa však páčiť každému, to je nezmysel. A keby to tak bolo, bolo by to prinajmenšom divné.
Prečo sa teda v Česku Janovi Krausovi v jeho šou darí a vy toľko šťastia u nás nemáte?
Talkshow je na Slovensku menšinový žáner. Jana Krausa si nesmierne vážim a neujde mi žiadny diel, Karla Šípa zasa považujem za svoj veľký pozitívny vzor a neviem, či sa niekedy k nemu priblížim. Slováci však zatiaľ nemajú vzťah k tomu, aby sa posadili k televízii a niečo sa dozvedeli, ak nejde o celebrity. Žiadna talkshow na Slovensku netrhala rekordy sledovanosti - ani v komerčných televíziách.
Ale asi to s nepochopením publika nebude celkom tak, veľa ľudí predsa pozerá práve Krausa aj Šípa...
Ale to hovoríte o českých divákoch. Jan Kraus na Slovensku nemá veľkú sledovanosť, dokonca nižšiu ako v prípade talkshow RTVS Neskoro večer. Tá dosahuje nadštandardné čísla sledovanosti, pravidelne si ju zapína 200-tisíc divákov. Takže som príjemne prekvapený, že moja sledovanosť na Slovensku je na úrovni tohto majstra, ktorého obdivujem. A nikdy by mi nenapadlo sa s ním alebo s pánom Šípom porovnávať, pretože sú odo mňa nielen asi o 14 až 20 rokov starší, ale hlavne skúsenejší.
Opäť ste v službách slovenskej televízie, prečo? Neprišli ponuky z komerčných televízií?
V dnešnej RTVS som, rovnako ako kedysi v rozhlase, začínal. V tom čase som cestoval s reláciou Televíkend ako postavička turistu po Slovensku a už vtedy sme sa to snažili robiť trochu inak a vtipne. Neskôr začala Slovenská televízia vysielať aj Uragán, ktorý bol taký úspešný, že Markíza ho po nej prebrala. A potom prišiel aj Hurikán a Susedia, ktoré sa reprízujú dodnes. A aj na základe talkshow Chodili sme spolu vysielanej v STV ma verejnoprávna televízia teraz opäť oslovila na prípravu podobného programu. Ponuky z komerčných televízií boli, ale nezrealizovali sa.
Nemôže to byť v istom zmysle odmena za to, že ste vystupovali na predvolebných mítingoch strany Smer?
V posledných voľbách ani v období pred nimi som nevystupoval. Naposledy to bolo pred štyrmi rokmi, odvtedy ani raz. Ani v prezidentských voľbách, ani na žiadnej akcii, plese, sneme a podobne. Tak nechápem, za čo a prečo by ma mal niekto odmeňovať. Myslím, že by už na Slovensku mohla konečne skončiť tá nevraživosť a delenie na tých dobrých a zlých. Aj iní kolegovia podporovali iné strany a mali relácie vo verejnoprávnej televízii, ale to nikto nerieši, lebo ja som kedysi vystupoval pre „tých zlých“.
Aké je to dnes podľa vás s humorom na Slovensku? Od čias Lasicu a Satinského sme nemali poriadnych zabávačov.
Humor u nás je trošku problémový. Keďže sme malý a zakomplexovaný národ, nevieme sa smiať sami zo seba. Na Slovensku to niekedy vyzerá tak, že humor by sa tu mal robiť v oblekoch a nevnímame iné žánre. Inokedy zasa na to nie je čas. V Amerike sa nakrúca jeden diel sitkomu päť dní a píše ho dvadsať scenáristov. Keď sa publikum nezasmeje, v tej chvíli tých dvadsať scenáristov prepíše repliku, aby to bolo smiešne. Tam potom tá kvalita môže vzniknúť, u nás je to len o našej genialite.
Keď sa dnes, po ôsmich rokoch, vidíte v televízii, ako sa prezliekate za malého Mirka a váš bývalý parťák Andy Kraus imituje Maďara, nepripadá vám to trápne?
Nie je mi to vôbec trápne, lebo aj komédia má svoj vývoj. Na Chaplinovi sa dnes už nikto nebaví a bol to najväčší komik všetkých čias.
Vaša spolupráca s Krausom vyvrcholila seriálom Susedia. Doteraz ste však nevysvetlili, prečo ste sa ako humoristická dvojica rozišli.
Všetci vedia, ako to bolo, už som to tisíckrát povedal.
Povrávalo sa, že ste si za Krausovým chrbtom pýtali od Markízy vyšší honorár, ale aj to, že Kraus s Rákovou chceli odísť ku konkurencii.
To všetko sú konšpiračné teórie, rovnako ako Dvojičky v Amerike. Niekedy mi to pripadá tak, že rozpad Susedov je viac ako pád Dvojičiek. Vzniklo to len preto, že sa cítim ako džentlmen, ktorý nerozpráva v novinách o vzťahoch medzi priateľmi a necháva si to pre seba. Z veľkej miery to však bol prirodzený rozpad, keďže s Andym sme spolu boli na obrazovke už pätnásť rokov. Nebolo nám to trápne, ale potrebovali sme sa niekam ďalej posunúť.
Po tom, ako sa každý z vás vydal inou cestou, z Krausa sa stal úspešný scenárista, no o vás sa hovorilo menej a zostali ste v jeho tieni. Vaše sitkomy boli vždy po prvej sérii zrušené. Nie je vám to ľúto?
V tieni čoho? Telenovely Panelák? Myslím, že sa nemám za čo hanbiť. Minitalent show bol najsledovanejší program v STV v tom čase, talkshow Chodili sme spolu mala tri série, ktoré boli sedemkrát reprízované, no a sitkom som natočil len jeden, ten dokonca kúpila česká televízia Prima. Vybral som sa tou ťažšou cestou. Andy Kraus je pre mňa veľkou záhadou. Je to jediný scenárista, ktorý sa medializuje. (Smiech) Žiadneho iného scenáristu podľa fotky nepoznám.
