Vladimíra Švancára († 59), jedného z dvoch slovenských horolezcov, ktorí zomreli po páde lavíny v Nepále, pochovali s vojenskými poctami. Smútočný obrad akoby vystihla horolezcova obľúbená pieseň i motto: „Neplačte, že som zostal tam, kde biele hory stoja, veď som ich miloval a preto skonať v nich, bola vôľa moja...“ Rodina a množstvo kamarátov spomínalo, akým človekom Vladimír Švancár bol.
„Hory boli tvoja láska, ale najväčšou láskou bola rodina, ktorú si tiež pritiahol k turistike. Žena, deti, vnuci, všetci s tebou brázdili turistické chodníčky,“ odznelo v smútočnej reči. Jeho kamaráti spomenuli aj príhodu z Annapurny, na vrchol ktorej napokon Švancár nevystúpil. „Zachoval si si chladnú hlavu, tesne pod vrcholom si sa vzdal dosiahnutia méty, vrátil si sa a zachránil život kamaráta,“ povedal jeden z horolezcov.
Keďže nebohý horolezec bol bývalým vojakom, pohreb mal so všetkými vojenskými poctami. Na pohrebe bola popri Vladimírových najbližších aj manželka druhého nebohého horolezca Jána Matláka († 60). Prišli tiež členovia výpravy do Nepálu. Horolezcova manželka Daniela sa so smrťou milovaného muža zmieruje len ťažko.
„Vravel mi, že veľmi túži zomrieť v horách, ale až ako deväťdesiatročný. Ja tomu stále ešte neverím, stále čakám, že sa zjaví medzi dverami,“ povedala. S Vladimírom sa rozlúčila už cez víkend na vrchole Inovca, na ktorý mal jej muž vyjsť po tisícikrát už začiatkom budúceho roka. Jána Matláka pochovajú dnes.
