Momentálne žne úspechy v Národnom divadle ako jemnocitná Jana Eyrová a na televíznych obrazovkách ako nepríjemná Nora v seriáli Chlapi neplačú. Napriek hereckým úspechom šťastie v láske sa jej stále akosi vyhýba...
Zvyknete o sebe hovoriť, že ste predovšetkým divadelná herečka. Čím si vás divadlo tak podmanilo?
Daným okamihom, keď stojím na javisku. Je to výzva a adrenalín, ktoré mám rada. Priamy kontakt s divákom a následná spätná väzba.
Hráte od šestnástich rokov. Ste spokojná so svojimi výkonmi?
Už je to lepšie ako v začiatkoch, ale stále sa mám kam posúvať. Životnými skúsenosťami a tým, čím som si prešla v rôznych divadlách, mám už divákovi čo povedať. Čím som staršia, tým som zrelšia aj ako herečka.
Napriek tomu, že ste pred pár rokmi absolvovali dve operácie srdca, idete v práci na plný plyn.
Ak herec žije len pre divadlo, tak si nedáva pozor a vyšťaví sa. Všetko je to o emóciách a po predstavení sa cíti veľmi unavený. Stáva sa mi, že keď hru skúšam dva mesiace, tak sa na veci pozerám tak ako postava, ktorú hrám. Divadlo sa nedá robiť na polovičný plyn.
Je pre vás drogou?
Určite, zákerná droga, ktorá človeka pohlcuje po celý život. Ale keby som divadlom nežila, nemám pocit výpovede. Nemohla by som sa postaviť na javisko. Už viackrát som herectvo chcela nechať, ale nejde to.
Zahráte si v Národnom divadle aj so strýkom Jozefom Vajdom?
Áno, len je trochu divné, keď hráme manželov alebo milencov, pretože keď sa na neho pozriem, vidím otca. Veľmi sa na seba podobajú. Ale strýko je výborný herec, cítiť z neho energiu a je mi s ním na javisku veľmi dobre.
Robí vám problém niečo zahrať?
Keď som bola mladšia, hanbila som sa hrať vyzývavé ženy, ale potom to prešlo. Obavy som trochu mala z postavy Jany Eyrovej, lebo zahrať niečo také introvertné a nežné na veľkom javisku, aby mi to divák uveril po Nore z televízneho seriálu Chlapi neplačú, bolo výzvou.
Zdá sa, že aj tento televízny seriál je nekonečný. Aký máte z Nory pocit?
Veľakrát mám problém s tým, ako sa zachovala, ale nie som to ja. A myslím si, že jej už aj stačilo.
Stotožňujete sa s tým, že chlapi neplačú?
Pri mne veľa chlapov plakalo. Zdôverili sa mi a aj si poplakali. Takže chlapi plačú a nepovažujem to za slabosť. Keď muž prejaví takúto emóciu, je to aj celkom sympatické, pokiaľ nie je stále uplakaný a nezneužíva to.
Spravili si z vás bútľavú vŕbu?
Myslím si, že môžu mať u mňa pocit dôvery. Aj moja mama vie počúvať, poradiť a nikdy sa to nikde ďalej nedostane. Obe máme v sebe túžbu pomáhať. Niekedy to človeka dosť vyčerpáva, keď sa nemá kde nabiť.
Spomínali ste, že na javisku pracujete s emóciami veľmi intenzívne. Zostávajú vám ešte sily prejaviť nejaké v súkromí?
Samozrejme, ale je to zložitejšie. Stále skúmam, ako sa dá osobný život prežiť inak ako na javisku, pretože mne sa to dosť pletie. Komplikuje mi to osobný život a robí to problémy vo vzťahoch.
Aké sú to problémy?
Únava a vyčerpanosť. A tiež to, že život beriem tak divadelne. Buď reagujem prehnane, alebo nereagujem vôbec, pretože som emocionálne vyšťavená.
Ale herecké páry sa asi dokážu pochopiť, nie?
Chápu sa, prečo toľko pracujú a prečo sa stretnú až v noci. V iných veciach to však škrípe totálne, pretože vo vzťahu musí byť jeden, ktorý toho druhého drží pri zemi, v realite. A dobrá kombinácia nie je ani herečka a režisér.
Už sa vám podarilo stretnúť nejakú správnu kombináciu?
Nie. Boli to zatiaľ všetky zlé kombinácie. Aj s hercom, aj s režisérom, dokonca aj s mužom z inej brandže. Ten tomu vôbec nerozumel. Nechápal, ako sa môžem bozkávať s iným mužom na javisku, ako to môžem hrať a o čom je tá moja práca. Pokračovalo to ponižovaním, že my herci sme frivolní a robíme to len pre svoje potešenie, aby sme sa dotýkali. Mal síce rád divadlo, ale nechápal to. Človek to vydrží možno prvé tri mesiace, keď je zamilovaný... A možno bolo pre neho vzrušujúce, že jeho frajerka je herečka, ľudia ju spoznávajú a tlieskajú jej.
Pred piatimi rokmi ste mali priateľa, kvôli ktorému ste chceli dokonca odísť zo Slovenska. Prečo ste to neurobili?
Kvôli práci, ale viete, vtedy by som kvôli nemu odišla, dnes nie... Každý prechádza rôznymi obdobiami. Keď človek nezmení niečo v sebe, cyklicky sa opakujú nesprávne vzťahy, pretože priťahuje istý typ muža alebo ženy. Ale to nie je o tom, že som zúfalo sama, ale o tom, že nemám zatiaľ po boku toho správneho človeka.
Tento rok sa objavili informácie, že tvoríte pár s kolegom Kamilom Mikulčíkom. Ste spolu?
Nie, nevyšlo nám to. Máme sa radi, rozumieme si pracovne, ale nie je to na vzťah. Chýbal v tom nejaký pevný bod, pretože sme veľmi ulietaní.
Akého partnera by ste si teda po svojom boku predstavovali?
Nepredstavujem si žiadneho, momentálne mužom neverím. Neverím na vzťah, pretože vidím okolo seba, ako to chodí. Samozrejme, keď sa zamilujem, budem veriť čomukoľvek. (smiech) V súčasnosti však ani nemám kde inde stretnúť nejakého muža, ako v našej brandži, a proti tomu sa zatváram. Ale neprekáža mi, že som sama a na mužov som nezanevrela.
Netajíte sa tým, že takým mužským vzorom je váš otec Peter, ktorý je tenisovým trénerom. Čo je na ňom také výnimočné?
Je to muž v pravom zmysle slova. Vybudoval si kariéru vlastným úsilím a vedomosťami, vždy sa postaral o mamu aj celú rodinu. Samozrejme, neboli len ružové obdobia, ale otec je chlap, ktorý vždy dodržal to, čo povedal. Je to muž, pri ktorom môže mať žena rodinu, môže byť doma, ale aj pracovať, môže mať svoj svet. Otec s mamou zostali spolu, aj keď bolo ťažko a držali rodinu pokope. Zvládli spolu všetko. Ja toto nevidím u dnešných mužov. Aj moji bratia sú muži na pravom mieste a k ženám sú galantní. Dnes vám už veľa mužov ani len dvere neotvorí.
Potom by ste asi mali zaloviť vo vodách skôr narodených, kde sa ešte nájdu galantní muži...
Tí už väčšinou majú rodiny a ja chcem mať tiež svoju. Určite by mi bolo ťažko, keby som sa zamilovala do muža, ktorý ju už má a ja by som s ním mala žiť s vedomím, že som ho od nej odtrhla. Keby to niekto spravil mojej rodine, tak by som tú osobu z duše nenávidela.
Dnes mnoho párov žije spolu len tak bez papiera a tvrdia, že ho nepotrebujú. Čo si o tom myslíte?
Mne to pripadá, ako keby stále rátali s tým, že sa rozídu. Asi si jeden z nich necháva pootvorené dvierka, aby sa to pri rozchode nekomplikovalo. Pre mňa sú to vypočítavé vzťahy. Kedykoľvek sa jeden môže zobrať a odísť bez zodpovednosti. Mne by to prekážalo a dotklo by sa ma to. Keď už sú deti a žijeme spolu, tak neviem, čo je na tom, že sa zoberieme. Sme rodina a patríme k sebe. Nemyslím si, že žiť spolu len tak je super moderné. Páči sa mi, keď sa dvaja ľudia, ktorí sa majú radi, zoberú.
Máte dvoch mladších bratov, čomu sa venujú?
Nemajú radi, keď ich spomínam, ale starší Jožko (26) je právnik a Peťko (18) je tenista. Začína súťažiť v zahraničí a snaží sa dostať do ATP rebríčka.
Stretávate sa spolu často?
Jasné, a všetko spolu riešime. S Jožkom dokonca žijeme v jednom byte. Keď sa nám podarí stretnúť, porozprávame si, čo kto zažil a pustíme si film. Je to super a hlavne máte istotu, že vás ten človek nezradí.
Minulý rok sa v médiách objavila správa, že váš otec Peter sa borí s rakovinou. Ako je na tom?
Dostalo sa to von bez môjho vedomia a spôsobilo nám to veľa problémov. Môžem k tomu povedať iba toľko, že môj otec je v poriadku.
Vaši rodičia sú manželmi 30 rokov. Mama kedysi tancovala spoločenské tance. Je trénerka?
Nie, vyštudovala ekonómiu a to aj robí. Pracuje v tenisovej škole, kde je otec trénerom.
Vraj ste na seba veľmi prísna, a skôr sa hneváte sama na seba ako na ostatných, prečo?
Som prísna, pretože chcem ísť stále ďalej, chcem sa posúvať. Keď stagnujem, tak to je pre mňa najhoršie. Nudím sa, nebaví ma žiť... Stále si dávam nové ciele.
