Rok 2014 preto venujeme týmto velikánom samostatný seriál článkov. Jedným z nich je aj Andrej Hlinka, ktorý za národné práva Slovákov bojoval aj v časoch najsilnejšej maďarizácie na začiatku 20. storočia. V sobotu uplynie presne 150 rokov od jeho narodenia.
S postavou Andreja Hlinku sa neodmysliteľne spája jeho rodná Černová, ktorá je dnes mestskou časťou Ružomberka.
„Tam od Ružomberka prichádzali dva koče so žandármi, no tu ich už čakali domáci obyvatelia. Mladí sedeli na ceste na poukladaných drevených laviciach, Černovčania totiž nechceli, aby ich nový kostol vysvätil kňaz odporučený spišským biskupom Alexandrom Párvym. Oni chceli Hlinku,“ vysvetľuje nám sprievodkyňa Mária Hatalová, keď s ňou stojíme na mieste, kde sa 27. októbra 1907 odohrala obrovská tragédia.
Bičom šľahané kone sa vzpierali pokračovať v ceste cez početný dav, dokonca niektorí rozvášnení černovskí mladíci hodili po žandároch kamene. Vtedy sa ozval veliteľov príkaz „Lőni!“, teda „Strieľať!“ Po zahrmení pušiek ležali prvé obete v kaluži vlastnej krvi, všade vládol zmätok, ľudia nariekali. Počet obetí streľby žandárov sa napokon vyšplhal na 15, ďalšie desiatky utrpeli zranenia. Udalosť vyvolala rozhorčenie po celom svete, Slovákov si zastal napr. nórsky básnik a držiteľ Nobelovej ceny za literatúru Bjørnstjerne Bjørnson.
Traja kamaráti
Na černovskom cintoríne pri kostole stojí monumentálny pomník venovaný obetiam černovskej tragédie, veľmi zaujímavý je však aj spoločný hrob Jozefa Lejka, Ondra Uhrinu a Michala Polievku, troch nerozlučných kamarátov, ktorých príbuzní pochovali spolu.
Andreja Hlinku si Černovčania pripomínajú dodnes. Hlavná ulica nesie jeho meno, v rodnom dome je inštalovaná expozícia o Hlinkovom živote, pred kostolom stojí Hlinkova busta. Neskorší veľký politik sa narodil 27. septembra 1864, jeho otec bol pltníkom na Váhu. Pochádzal síce z chudobnej rodiny, mal osem súrodencov, no napokon vyštudoval piaristické gymnázium v Ružomberku a teológiu v Spišskej Kapitule. Už ako mladý kňaz sa zapojil do politického života. V roku 1905 zakladal Slovenskú ľudovú stranu, keď pred parlamentnými voľbami verejne podporil kandidatúru slovenského politika Vavra Šrobára, skončil vo väzení. Dokonca bol aj suspendovaný už spomenutým biskupom Alexandrom Párvym.
Veľká odvaha
Napokon černovský kostol vysvätil Hlinka, avšak až na sviatok svätého Petra a Pavla v roku 1910. „Andrej Hlinka začal pôsobiť v období najbrutálnejšej maďarizácie a odnárodňovania, aké kedy Slovákov postihlo. Navyše patril medzi nemnohých kňazov, ktorí si zachovali proslovenský postoj,“ hodnotí historik z Ústavu pamäti národa Martin Lacko. Hlinka si pre svoje postoje a nebojácnosť získal čoskoro popularitu u más Slovákov, navyše bol skvelým rečníkom a vynikal veľkou charizmou. „Mňa vy nezmeníte, mňa vy nepotrestáte, mňa vy nezlomíte. Slovákom som sa narodil, Slovákom som a Slovákom budem! A keď vyjdem zo žalára, zas budem pokračovať tam, kde som prestal,“ vyjadril sa pred súdom.
Boj za autonómiu
V októbri 1918 vzniklo samostatné Československo a Andrej Hlinka sa v Martine zúčastnil založenia Slovenskej národnej rady, ktorá sa vyslovila za vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť,“ hlásal Hlinka. Vrcholní predstavitelia katolíckej cirkvi na Slovensku však zmýšľali aj napriek zániku monarchie prouhorsky. Hlinka preto v novembri 1918 založil Kňazskú radu, ktorá pomáhala duchovenstvu zaujať kladný vzťah k novému štátu.
Až do konca života bojoval za autonómiu Slovenska. „Hlinka presadzoval autonómiu už od roku 1919. Bol totiž presvedčený, že Slováci, ako pôvodný a starobylý národ majú právo na správu svojej krajiny. Konečne, autonómiu Slovákom svojím podpisom na Pittsburskej dohode potvrdil aj T. G. Masaryk, čo však nedodržal,“ hovorí historik Lacko.
Tisíce smútiacich
Už za čias prvej Československej republiky sa okolo Hlinku utvoril akýsi kult. Jeho súčasník kňaz Jur Koza-Matejov tvrdil, že jedni ho zaslepene milovali a iní nenávideli. Bol nesmierne pracovitý, no zároveň išlo o človeka s veľmi komplikovanou povahou. „Pre odlišné politické názory sa napríklad rozišiel aj s Vavrom Šrobárom, s ktorým si bol veľmi blízky a predtým ho volal kmotrom,“ vysvetľuje Mária Medvecká.
Hlinkov pohreb v auguste 1938 bol obrovskou národnou manifestáciou. Zúčastnilo sa na ňom okolo 80 000 ľudí, do Ružomberka boli vypravené zvláštne vlaky. Redaktor v dochovanej nahrávke Československého rozhlasu s nadšením rozprával o záplave ľudí, pričom mnohí na sebe mali kroje z najrôznejších kútov Slovenska.
Keď kráčame centrom Ružomberka, míňame mnohé budovy, ktoré pripomínajú pôsobenie Andreja Hlinku. Či už to je Kostol svätého Ondreja, kde slúžil bohoslužby, alebo novorenesančná budova mestského úradu, kde Hlinka 16. augusta 1938 zomrel. Napokon zastavujeme pred mauzóleom, kam 31. októbra 1939 slávnostne previezli Hlinkove ostatky.
Zaujímavé je, že na Hlinku boli neúspešne spáchané atentáty, najprv 2. mája 1919 na fare v Ružomberku a následne 12. júna 1921 na zhromaždení v Krupine. Po roku 1945 mal byť vymazaný zo slovenskej histórie. „Mnohí Černovčania však doma schovávali jeho obrazy. Pamätám si na prvé oslavy na počesť Andreja Hlinku po páde komunizmu. Všade viali vlajky, z tribúny sa ozývali často až agresívne prejavy. Cítila som až priveľa nacionalizmu. Takto by sme si jedného z najvýznamnejších Slovákov a veľkého politika pripomínať nemali,“ dodáva sprievodkyňa Mária Hatalová.
Hlinkove gardy
S menom Andreja Hlinku sa spája aj názov polovojenskej organizácie, ktorá sa v čase totalitnej Slovenskej republiky podieľala na perzekúciách voči Židom, Čechom, Rómom aj politickým odporcom. Hlinka však na ich vznik a fungovanie nemal žiadny vplyv. Gardy sa totiž začali formovať v lete 1938, v tom čase však už národovec z Černovej ležal v nemocnici a zomieral. V apríli 1939 schválil Slovenský snem zákon, podľa ktorého sa Andrej Hlinka zaslúžil o slovenský národ. Táto veta bola vytesaná do kameňa, ktorý umiestnili v budove Slovenského snemu.
Záhada strateného tela
Zabalzamované telo Andreja Hlinku ležalo od konca októbra 1939 v mauzóleu pod ružomberským Kostolom svätého Ondreja. Začiatkom roka 1945 však z dôvodu postupujúcej Červenej armády previezli ostatky na bezpečnejšie miesto. „Tri dni bolo telo uložené na pôde chorvátskeho veľvyslanectva v Bratislave, napokon skončilo v podzemných priestoroch pod Dómom svätého Martina. Ešte v 50. rokoch, keď v katedrále prebiehala rekonštrukcia osvetlenia, tam Hlinkovo telo ležalo. V roku 1968 už nie. Existuje viacero teórií, podľa jednej napokon uložili Hlinkove ostatky v pilieri bratislavského Starého mosta, podľa inej Hlinka odpočíva vo Svätom Jure,“ hovorí Jaroslav Maga z Mestského úradu Ružomberok.
Po roku 1948 bol interiér mauzólea zamurovaný a jeho priečelie sa premenilo na pamätník padlých vojakov v prvej a druhej svetovej vojne. Dnes sú jeho priestory prístupné turistom, v chladných priestoroch mauzólea stojí Hlinkova socha z roku 1939, na stole je uložená originálna sklenená rakva s dierou spôsobenou výstrelom. „Vystrelil zrejme sovietsky vojak, ešte niekedy v roku 1945. Pod katedrálou mohol hľadať skrývajúcich sa kňazov či predstaviteľov ľudáckeho režimu,“ myslí si Maga.
„O mieste uloženia, prípadne likvidácie Hlinkových ostatkov sa nevie nič isté. Ak by sa vedelo, už dávno by sa v tomto smere rozbehol výskum. Je možné, že o „upratanie“ Hlinkových ostatkov sa postarali sily, ktoré si neželali, aby Slováci získali nové pútnické miesto,“ tvrdí Martin Lacko.
