Zadržali ho pri bojoch o železničné depo v Ilovajsku a podľa jeho slov ho aj bili, pretože bojoval na strane domobrany Doneckej ľudovej republiky. Čo všetko rebelant z Banskej Bystrice vo väzení prežíval? Vráti sa na Slovensko, kde mu tiež hrozí basa, alebo bude v bojoch pokračovať? O svojich plánoch a utrpení prehovoril exkluzívne pre Nový Čas.
Slovák, bojujúci na strane domobrany Doneckej ľudovej republiky, Miroslav Roháč je od 4. septembra na slobode. Ukrajinská armáda ho zatkla 19. augusta a väznila ho šestnásť dní, počas ktorých išlo Banskobystričanovi o život. Spod zajatia sa dostal na základe výmenného programu zadržaných medzi Ukrajinou a Doneckou ľudovou republikou. Jeho rodina na Slovensku neverila, že je skutočne živý a na slobode. Až keď s ním konečne mohli telefonovať. Spojiť s Roháčom sa podarilo aj Novému Času.
„Som obyčajný človek, ktorý dospel k názoru, že to, čo sa deje z celosvetového hľadiska, nie je dobré. Vážim si slobodu ľudí a myslím si, že používať vlastnú armádu proti svojim obyvateľom je to najväčšie zverstvo, ktoré mohli politici dopustiť. To je dôvod, prečo som sa rozhodol byť na strane domobrany,“ povedal nám v pondelok Miroslav Roháč, ktorý odišiel na východ Ukrajiny začiatkom júla. V Donecku sa spojil s priateľmi, u ktorých býval, neskôr sa zapojil do bojov. Práve boj o železničné depo v Ilovajsku ho mohol stáť život. Skončil v rukách ukrajinskej armády.
Spával na zemi
„Prvú noc som prespal na nohách v jednej skrinke s ostatnými ľuďmi, mal som iba nohavice, stiahli mi totiž pri zatýkaní odevy z tela, zostal som takmer nahý,“ zaspomínal si Roháč na dni v zajatí. Neskôr spával na podlahe s viacerými väznenými len na kabátoch.
Čakalo ho aj „zoznamovanie“ s vojenským ukrajinským zoskupením Batalionom Donbass. „Ešte teraz ma bolia rebrá,“ tvrdí s tým, že zo zranení, ktoré utrpel počas zajatia, sa ešte stále lieči. „Okrem psychického nátlaku bolo spočiatku všetko v poriadku, no s pribúdajúcimi dňami sa dostavil strach, čo bude, ako sa to všetko skončí. Keď ma postavili k stene a stáli sme medzi tými automatickými zbraňami, vtedy som sa nebál, pretože nasleduje guľka a rýchly koniec. Bál som sa, že ma budú mučiť. A to hlavne v tom prípade, ak by zistili, z akého som oddielu, čo sa, našťastie, nestalo,“ opísal.
Strava bola podľa Banskobystričana prvé dni slabá, až potom sa zlepšila. „Keď nás presťahovali do Kurachova a Dnepropetrovska, tak sme mali aj cigarety a sladkosti. S hygienou to bolo horšie. Osprchoval som sa studenou vodou dva dni pred prepustením na slobodu,“ pokračuje v rozprávaní. Napriek tomu musel byť vždy v strehu. „Občas sme dostali po papuli alebo pažbou zbrane po tele,“ dodal.
Verí v mier
V súčasnosti panuje oficiálne v oblasti Donecka prímerie. Je však pravidelne prerušované. „Som dočasne stiahnutý z bojových operácií, pretože fyzický stav mi nedovoľuje bojovať. Prespávam v kasárňach v Donecku. Prestrelky však pokračujú. Tie tu boli vždy aj za dohodnutého prímeria. Ukrajinská strana iba pomaly pripúšťa a chápe situáciu, že ľudia, ktorí tu žijú, nezložia zbrane, pokiaľ Ukrajinci neopustia hranice Novorussije, teda Doneckej ľudovej republiky,“ takto vníma aktuálnu situáciu Banskobystričan na strane tamojšej domobrany. „Verím, že v nasledujúcich dňoch sa dohodnú obe strany na mierovom riešení,“ myslí si s tým, že do bojov sa už preto nebude musieť zapojiť. „Tu v Donecku nie sú žiadni teroristi, ale ľudia, ktorí sa rozhodli, že budú žiť vo vlastnej republike a sami sa o seba starať. Tak, ako sa rozpadlo Československo mierovou cestou, tak by sa mali rozpadávať slobodne na základe vôle ľudí aj ostatné štáty,“ dodal.
Bratia sú šťastní
Informáciu, že Miroslav Roháč žije, dostali bratia Jaroslav a Vladimír z Banskej Bystrice až v nedeľu popoludní. Najprv im prišiel e-mail, kde Roháč pozdravoval celú rodinu a posielal im bozky. Poslal tiež svoje telefónne číslo s tým, aby mu zavolali, pretože nemá kredit. „To, čo som chcel najviac, to sa mi už splnilo. Brat žije. Mám z toho úprimnú radosť, že s ním môžem telefonovať, počuť jeho hlas,“ prezradil nám jeho najmladší brat Jaroslav. Podobne vníma situáciu aj Vladimír: „Keď mi v nedeľu prišla správa od Mira, padol mi kameň zo srdca. Do poslednej chvíle som neveril vyjadreniam poradcu ukrajinského ministra vnútra Heraščenka o jeho prepustení, pretože neboli nijaké dôkazy, že je na slobode. Nemala ho v evidencii ani skupina OBSE, takisto o ňom nevedelo nič ani naše ministerstvo zahraničných vecí. Prajem Mirovi, aby bol hlavne zdravý a šťastný v novej krajine, nech už to dopadne akokoľvek.“
Na Slovensko sa nevrátim, skončil by som v base
Ako ste sa na východ Ukrajiny dostali?
- Normálne lietadlom do Kyjeva, potom vlakom do Donecka. Mal som pas, ktorý v súčasnosti nemám. Vzali mi ho Ukrajinci a nevydali naspäť. Takže v súčasnosti som bez akýchkoľvek dokumentov, v podstate neexistujem.
Nechýba vám domov, rodná vlasť?
- Doma som tam, kde sa práve nachádzam. Ľudia okolo mňa sa postarali o to, aby som sa tu cítil ako doma, ako jeden z nich. Robia aj všetko pre to, čo je mojej rodine známe, aby som tu zostal a pomohol im vybudovať ich vlasť. Nič nerobia mimo môjho rozhodnutia. Chýba mi rodina, otec, moji bratia, priatelia, ktorých mám veľmi rád, a zvlášť jedna osoba, ktorú zbožňujem. Nič sa nedá robiť, musím to bez nich vydržať.
Vrátite sa ešte niekedy na Slovensko?
- Keby som sa vrátil na Slovensko, tak ma čaká za službu v cudzej armáde odmena v rozpätí štyroch až ôsmich rokov väzenia. Čiže odpoveď je jasná - nie, na Slovensko sa nevrátim.
Ako vidíte svoju budúcnosť a kde?
- Svoju budúcnosť vidím ako občan Ruskej federácie. Prichádza do úvahy aj to, že by som bol občanom novovzniknutej Novorussije, ale moja cesta vedie ďalej do Ruska.
