Obe prežili vďaka obrovskej solidarite väzňov. Z toho mála, čo dostávali, kŕmili tehotné ženy a neskôr aj ich deti. Po polstoročí prišla Klára do svojho rodného mesta Zlaté Moravce. Žena v druhom stave bola v Terezíne zriedkavosťou, skoro zázrak. Lebo ženy, ktoré po príchode do tábora nedosiahli ôsmy mesiac tehotenstva, oberali o ich nenarodené deti.
„Viete, keď sa dcérka narodila v Terezíne, nedávali jej nejakú nádej na prežitie. A ak aj prežije, dieťa bude beztak rachitické, tvrdil lekár ešte aj po návrate z koncentráku domov. Chvalabohu, vypiplali sme ju,“ hovorí teraz Klára. „Strava v gete bola nedostatočná. Starí a málo zdatní umierali rýchlo. Muži, ženy, deti bývali oddelene. Ženy nemohli mať pri sebe deti, iba tie, ktoré dojčili. Ak nedojčili, nacisti im dieťa zobrali. Ja som nemala mlieko, a tak som po nociach chodila do vedľajšej erárnej izby, kde boli vo fľašiach už odstredené mlieka, a vzala som kašičku pre svoje dieťa. Také malé dojča to sústavné kŕmenie kašou nemohlo zniesť, dostávalo často katar,“ spomína na najhoršie obdobie svojho života Klára Chlamtačová.
Klárinu dcéru Evu v koncentráku nazvali Noni. „Museli sme deti pred a po každom kŕmení odvážiť a presne zapísať ich váhu, denne dojčatá okúpať v miestnosti, kde teplomer ukazoval sotva niekoľko stupňov nad nulou. Deti chorľaveli, zomierali, trpeli podvýživou a nedostatkom vitamínov,“ vraví Klára a dodáva: „Mlieka som nemala skoro nič, a do tej prekliatej knihy sa muselo zapisovať i to, koľko materského mlieka a koľko kašičky dieťa dostávalo. Menej ako 50 g som nesmela napísať, lebo bolo zjavné, že o týždeň nebudem mať mlieko vôbec. Zapisovala som sedemkrát denne po 50 g. V skutočnosti odo mňa malé nič nedostávalo, muselo hladovať. Zdôverila som sa so svojím trápením spoluväzenkyni Irene, občas mi prikrmovala materským mliekom moje dieťa. Pochopiteľne, len vtedy, keď svoje už nakŕmila.“
Klára bola vďačná za každú kvapku mlieka, ktorú dieťa spoluväzenkyne nepotrebovalo. „Za odmenu som zháňala pre ňu po celom Terezíne výbavičku pre jej malú. Podelila som sa s ňou aj o svoju železnú zásobu cukru a dávala som jej zo svojej porcie chleba.“ Klára a jej dcérka prežili vďaka obrovskej solidarite väzňov. Totiž zdravotná sestra i lekári boli tiež väzňami. „Darovala som svoju krásnu prikrývku jednému z lekárov nemocnice za trochu bielkovín, a tak sa Noninka držala ako-tak nad vodou.“
Aj po návrate z koncentračného tábora to s Noninkou vyzeralo zle. Nepriberala ani gram a nemala chuť do jedla. „Lekár sa na mňa vážne pozrel a odvetil: „Chcete, aby som vám povedal pravdu? Bude lepšie pre vás aj pre dieťa, ak umrie. Lebo keď zostane nažive, bude beztak rachitické.“ Napriek všetkým predpovediam sa Noninka pomaly zotavovala. Jej otec ju však nikdy nevidel, zomrel v Osvienčime. Neskôr sa Klára Chlamtačová opäť vydala, bola zamestnaná ako účtovníčka, až kým sa roku 1964 aj s rodinou neodsťahovala do Izraela. Do rodného mesta prišla na návštevu po 50 rokoch.
